vlaňajší prelom jari a leta bol podivný. Sedeli sme s rodinou v máji pri tajchu s rúškami na ústach, a tie sme si dali dole len pred vstupom do vody. Deky podobne postihnutých tajchomilov boli rozmiestnené v opatrnej vzdialenosti od seba. Lenže zvuk sa po vode nesie, tak kým som plávala v „tekutom ľade“, doliehali ku mne útržky rozhovorov. „Nie je to také zlé, nemuselo by sa to už úplne vrátiť do normálu,“ začula som z ktorejsi strany. Až ma striaslo, a nie od vody.

Medzitým už také hlasy počuť čoraz menej. Ľudia prestali  „nenormál“ pokladať za príjemne bizarnú rekreáciu, pandémie a nenormálu majú plné zuby – našťastie. Vôľa bojovať a normálne žiť je základom pudu sebazáchovy.

Ale ako sa do toho normálu vrátime? Bude to už toto leto?