Minulú nedeľu večer ešte stihol zaspievať pieseň Ja som optimista, poklonil sa a zomrel. Jeho odchod bol v niečom symbolický. Milan Lasica (1940 – 2021) zomrel na pódiu, ktorému zasvätil celý život. Svojím neopakovateľným humorom vlieval do nášho sveta nádej a optimizmus.
Milan Lasica zomrel – znie to realisticky, ale nie je to tak. Ak niečo dokáže poraziť smrť, je to jedine láska. A Milan Lasica odišiel ako láskavý človek.
v 70. rokoch minulého storočia dokázali petržalské dvory, na ktorých sme s kamarátmi trávili svoj skutočný život, vyprázdniť len tri udalosti – hokejové a futbalové majstrovstvá, Dietlove seriály a – Lasica so Satinským. No zatiaľ čo pri športe a Dietlovi to bolo pochopiteľné, pretože išlo o masovú zábavu, v prípade Lasicu so Satinským išlo takmer o paramormálny jav. Ich inteligentný humor a viacvýznamové dialógy zbožňovali profesori a lekári rovnako ako my, deti zo štvrte pracovníkov Matadorky. V tie večery nebol hrdinom dvora najväčší silák či najšikovnejší hráč, ale ten z nás, kto vedel najviac nových replík naspamäť.
V 60. rokoch bolo uvoľňujúce sa Československo napriek železnej opone súčasťou celosvetového výbuchu tvorivosti. Vznikali skvelé kapely (u nás napríklad Collegium Musicum, ale aj Golden Kids), točili sa legendárne filmy (napríklad tie Formanove), vznikala silná literatúra vrátane poézie, ožilo celé umenie. A prišli aj Lasica so Satinským. Nadväzovali na niektoré české vzory, ale priniesli aj niečo vlastné. Ich vystúpenia, hry a dialógy, ako Pod lampou presne popísal literátny vedec Peter Zajac, zmazali rozdiel medzi vysokým a masovým umením. Boli natoľko sofistikované, že oslovovali intelektuálov, a súčasne natoľko zrozumiteľné, že ich milovali aj jednoduchí ľudia. Ale neboli takí z kalkulu. Boli takí z geniality. Ich vtedajšie dialógy – a je to už vyše 50 rokov – sú dodnes silnejšie než väčšina súčasnej produkcie.
Celý vtedajší kultúrny rozlet Československa však v roku 1968 zastavili ruské tanky a ich domáci kolaboranti. Miloš Forman emigroval, Marta Kubišová bola zakázaná, Karel Kryl mohol spievať už len z Mníchova. Lasica so Satinským ostali, a boli dve desaťročia ponižovaní zákazmi a najmä povoleniami vystupovať.
Bola to hrozná doba, v ktorej vládli primitívni oportunisti, ako bol Biľak spolu s inteligentnými oportunistami, ako bol Válek. Komunistický režim chcel vtedy všetko slobodné zlomiť – cez vynucovaný súhlas s ruskou okupáciou, cez hrozbu straty kariéry, cez zamedzenie vzdelania detí, a ak sa inak nedalo, tak cez väznenie. Umelcov, vrátane tých najlepších, ponížil aj Antichartou.
JOZEF UHLIARIKMilan Lasica a Jaro Filip na Námestí SNP v novembri 1989. Ich pesničky sa stali soundtrackom Nežnej revolúcie.
Výsledkom tej doby bola oficiálna kultúra, pritakávajúca neslobodnému režimu. To bolo Tridsať prípadov majora Zemana, Lauferova óda na teroristu, inscenácie o sceľovaní pôdy, tupý dohľad nad cirkvami, spievanie hviezd na zjazdoch KSČ, a aj dietlovky vrátane Švorcovej Ženy za pultom. Ešte horším výsledkom však boli nevyužité dary a umelecky stratené roky tých najtalentovanejších duší národa. Vrátane Lasicu so Satinským.
Mohli tvoriť, keď to nekultúrny režim dovolil, ale len občas, a vždy len medzi riadkami. Bolo síce divácky vzrušujúce medzi tými ich riadkami čítať, bolo to tiež oslobodzujúce a hlboko to ovplyvnilo aj matadorské sídliská. No už len to čítanie medzi riadkami bolo prijatím ponižujúcej hry. Bavili sme sa, ako sme režim inteligentne obišli. Ale neobišli.
Ten režim sa voči dvom géniom strašne previnil. Až tak, že ich tým mohol zničiť. Ale nezničil. Oni dvaja nám ho, naopak, pomohli prežiť.
Keď komunizmus padol, pre Lasicu a Satinského už mohlo byť neskoro. Dvadsať rokov ponižovania z nich mohlo urobiť zatrpknutých géniov alebo zlomených
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
