tá útla knižka – Lasica, Satinský a vy – vyšla dva roky po okupácii. Mal som vtedy desať rokov. (Ak človek spomína na niekoho, kto ho výrazne presahuje, vždy hrozí, že nakoniec začne rozprávať o sebe. Tomuto nebezpečenstvu som sa rozhodol čeliť tým, že o sebe začnem rozprávať hneď na začiatku.) A potom som mal pätnásť. Počas tých piatich rokov som tú knihu prečítal viackrát ako všetky diely Winnetoua, Tarzana a Troch pátračov dohromady. Nijakú inú knihu som toľkokrát nečítal.

Niektorí moji spolužiaci ju poznali tiež, celé kusy sme z nej vedeli naspamäť. Boli to dialógy z divadelných hier (presnejšie povedané, boli to dve kompletné hry), ľahko sa to pamätalo. Ale do divadla sme sa na Lasicu so Satinským pozrieť nešli. Nedalo sa. Pretože svoje hry nikde nehrali. O to sa komunisti postarali.

A potom som mal osemnásť. Súdruhovia niektoré kohútiky pritiahli a iné uvoľnili. A tak som Lasicu so Satinským konečne videl a počul naživo. Milan si od Jula vypýtal tému, ten nahodil čosi s pracovným kolektívom, Milan sa sústredil na jedného pracovníka, ktorý odišiel z práce, išiel po moste, skočil z mosta do rieky, ale neutopil sa, klesol na dno a ako tak na tom dne stál, tak sa na neho prišli pozrieť ryby, a tých rýb bolo stále viac a viac a začali okolo neho krúžiť, a krúžili a krúžili – hovoril Milan Lasica, dramaticky špúlil ústa pri tom “ú” v slove krúžili, rovnako dramaticky špúlil oči a širokými gestami znázorňoval to krúženie – a krúžili a krúžili, počúvajte, nemáte tam aj nejakú inú tému?