ján Štrasser: Daj to na Lasicu!

Keď som v roku 1964 prišiel študovať do Bratislavy, povedal mi môj rozhľadenejší kolega: „V centre mesta v jednom malom divadielku vystupujú takí dvaja srandisti – Milan Lasica a Julo Satinský – a sú výborní." Šiel som a,ako hovoria Česi, som „drápkem uvíz". A tým drápkom som „uvíznutý“ už 57 rokov. Značka L + S nikdy nesklamala. A po Julovom predčasnom odchode ani značka M. L. 

Za posledných 17 rokov som autorsky pripravil 22 kníh rozhovorov s osobnosťami nášho kultúrneho a spoločenského života. Tú celkom prvú s Milanom Lasicom. Keď som ho oslovil, spýtal sa ma: „A čo si od toho sľubujete?" Odpovedal som: „To sa uvidí, až to bude hotové." Asi ho tá odpoveď uspokojila, lebo nasledovalo niekoľko nádherných mesiacov našich rozhovorov. Keď som tých asi 40 hodín nahrávok prepísal, upravil a zredigoval, odniesol som asi 300-stranový rukopis Lasicovi na autorizáciu a nervózne som čakal, ako to dopadne. Asi po dvoch týždňoch mi Lasica priniesol rukopis a povedal dve vety: „Mal som dve možnosti: buď to celé napíšem odznova sám alebo to nechám tak." Potom urobil dramatickú pauzu. Netrvala dlhšie ako päť sekúnd, no mne sa zdalo, že je to päť rokov. A dodal tú druhú vetu. „A ja som to nechal tak." 

Milý pán Lasica, doteraz som Vám neskonale vďačný, že ste to vtedy nechali tak a všetkým svojim ďalším respondentom pred autorizáciou hovorím: „Daj to na Lasicu!" Je mi však veľmi ľúto, že ste to, pardon, že ste nás v nedeľu večer 18. júla nechali tak. Ja viem, že to nebolo z Vašej vôle, Vy by ste nás predsa takto nikdy nenechali. 

martin Huba: Dopúšťal sa hrdinských činov

Uvedomujem si, že Milan zomrel, ale akosi je nad moje sily to prijať. V piatok sme mali po pandemickom roku prvé predstavenie, scenár som dnes ráno išiel odložiť s tým, že už ho asi nebudem potrebovať. Ale pre istotu som ho ešte vložil do knižnice. Je to paradoxné. Treba sa s tým vyrovnať.