prečo politici komunikujú práve takto? Stala sa z politiky reality show a z politikov zabávači más? Jednoduchá odpoveď znie áno, no nie včera, ale dlhé roky dozadu. Prejavy toho, že politici sa snažia pôsobiť ako celebrity a voličom servírujú čriepky súkromia, sú v politike prítomné minimálne od masívneho rozšírenia volebného práva. Aktéri politického života týmto štýlom predostierajú cieľovej skupine svoje posolstvá. Účel teda svätí prostriedky.

späť k masám

V roku 2000 prebiehala v USA predvolebná kampaň a Washington Post priniesol článok o tom, že jeden kandidát republikánov (George W. Bush) počúva Van Morrisona a druhý (John McCain) preferuje Franka Sinatru. Kandidát demokratov Al Gore púšťal počas predvolebných stretnutí s priaznivcami skladbu Rock This Country od Shanie Twain. Táto informácia, ktorú priniesol renomovaný a mienkotvorný denník, pôsobí ako z titulných strán tíneďžerských časopisov. Pýtate sa, prečo by mal ktokoľvek riešiť, akú hudbu počúvajú kandidáti súperiaci o pozíciu najmocnejšieho muža planéty?  Alebo prečo mal Bill Clinton akútnu potrebu hrať na saxofóne v TV programe Arsenio Hall Show či prečo pozval niekdajší britský premiér Tony Blair speváka Noela Gallaghera z kapely Oasis na drink k sebe domov na Downing Street?

Všetky tieto na pohľad nedôležité až nezmyselné maličkosti majú význam. Už začiatkom milénia patrili k politickej kampani: k snahe o PR a budovanie značky. Politici už dekády nie sú len nositeľmi ideí (bodaj by väčšina z nich aspoň nejaké idey mala). Ak chcú uspieť, musia  byť aj celebritami a šoumenmi. Trend je jasný, hoci sa nemusí každému páčiť. A je všade. U nás líder SDK kampaňoval na bicykli. Nobelovou cenou ovenčený Nelson Mandela vítal na letisku dievčenskú kapelu Spice Girls.

JANA BIROŠOVÁ/SITA9. november 2019 Bratislava: Boris Kollár má prejav počas predstavenia volebného programu na programovej konferencii hnutia Sme rodina. Boris Kollár vycítil strachy i túžby dostatočne veľkého množstva voličov a podľa toho nastavil aj svoju rétoriku.

A tak sa logicky otvára debata o tom, či politika už viac nie je súbojom ideí a programov, či sa už načisto konvertovala do triviálnej podoby. Pre niekoho je to neklamný znak, že demokracia je v ohrození. Panika však nie je na mieste. Iste, časy, keď barónka Thatcherová počas stretnutia Konzervatívnej strany vytiahla z kabelky knihu Friedricha Augusta von Hayek  Ústava slobody sú už, žiaľ, za nami, no ani dnes nie je politika len reality show bez akéhokoľvek obsahu. A hoci sa nám môže zdať, že forma prejavu politikov je v súčasnosti dôležitejšia ako obsah, ani tu netreba mať hneď kataklizmatické predstavy o smrti reálnej politiky. Lídri strán a hnutí sa len snažia poľudštiť a osloviť čo najväčšie publikum. Kým pred necelým storočím to bolo mimoriadne náročné, keďže bežní občania nevlastnili rádiá a neskôr TV, dnes majú politici i každý občan takmer neobmedzené možnosti na komunikáciu s kýmkoľvek, kto je ochotný počúvať.

rýchlo a zbesilo

Za týmto posunom je rozvoj informačných technológií: predovšetkým masová celosvetová dostupnosť internetu a život online 24/7. Rozvoj a transformácia médií sú spojené nádoby a stierajú sa hranice, kde sa končí politika a začína sa číra mediálna zábava. Nestalo sa to len preto, že dnes politici komunikujú i skrz svet zábavy a bežne nám cez svoje profily na sociálnych sieťach hovoria o svojej obľúbenej hudbe alebo s nami zdieľajú fotky zo svojho súkromia. Na politiku sa musí nazerať i ako na produkt zábavy, ktorá je len prostriedkom k pritiahnutiu pozornosti médií a potenciálnych voličov. Ono sa s príchodom sociálnych sietí môže zdať, že politika je to, čo vidíme na sociálnych sieťach, v TV či v médiách a rovnako sa môže zdať, že realitu, i tú politickú, nahradila virtuálna.