v čase normalizačného režimu boli politické vtipy obľúbené a politický humor vynaliezavý. Keďže sa nedal pestovať verejne, jeho posolstvá museli byť zašifrované, aby im porozumeli tí, ktorým boli určené, no aby unikli pozornosti predstaviteľov vládnucej moci. To sa neraz stávalo umením. V súkromí sme si mohli dovoliť byť viac explicitní, nie však nadmieru, pretože vtip by už nebol vtip. Ubíjajúca realita vyžadovala zľahčujúci odstup, aby sme s ňou dokázali žiť a nezbláznili sa. Ten bol však možný len vďaka prežívajúcim zvyškom okliešteného súkromia. Ak by úplne zmizlo, stratil by sa aj priestor pre humor. Hrdina Orwellovej antiutópie „1984“ súdruh Winston Smith dostával v podobnej situácii záchvaty bezmocného hnevu a prepadávala ho bolestivá a nenaplniteľná túžba revať nahlas oplzlé nadávky. Medzi riadkami ľahko vyčítame, že vo fiktívnej totalitnej ríši Oceánia sa vtipy nehovorili, aspoň nie medzi členmi vládnucej strany. Nielen preto, že pod všadeprítomným dohľadom Veľkého brata to znamenalo „ideozločin“, t. j. smrť, ale aj preto, že oficiálny jazyk „newspeak“ (tamojšia neustále zdokonaľovaná verzia politickej korektnosti) to vzhľadom na svoju programovo obmedzovanú a deformovanú zásobu vyjadrovacích prostriedkov progresívne znemožňoval. Aj nevinné vtipkovanie sa v totalitnom systéme stávalo zločinom, pretože prezrádzalo trhlinu v totálnej kontrole života jednotlivca.

Náš skvelý dnešok je, samozrejme, iný. Môžeme si dovoliť povedať verejne takmer čokoľvek, dokonca aj úplnú sprostosť, drzú urážku, krivé obvinenie (napr. že prof. Krčméry nás chce zabiť očkovaním). V prípade, že tým predsa len vzbudíme verejnú nevôľu, stáva sa trendom dodatočne to označiť za zle pochopený výrok či dokonca nepochopený vtip. Kritikov možno zahanbíme, keď tým naznačíme ich prudérnosť, nedostatok inteligencie a netoleranciu. Ak ani to nepomôže, môžeme odseknúť, že aj tak máme slobodu prejavu, teda právo na „iný názor“. No nech už bľaboceme čokoľvek a nech to už na sociálnych sieťach zaopatríme akýmkoľvek množstvom strnulo sa škľabiacich emotikonov, humor v tom zúfalo absentuje a spolu s ním aj presvedčivosť našich výhovoriek. To, pravdaže, nevadí, veď proti tomu aj tak nikto nič nezmôže. Už sa nesmejeme, len bezducho škeríme.