vy ste boli v Afganistane dlhšie, mali ste šancu ho spoznať. Kedy to bolo a čo ste tam robili?

Bol som tam od roku 2010 do roku 2011 ako vedúci civilnej časti provinčného rekonštrukčného tímu v provincii Logar. Celý ten projekt bola civilno-vojenská jednotka, súčasť misie NATO. Jeho zmysel bol ten, čo vymysleli už Briti v Malajzii, Francúzi v Alžírsku a Američania vo Vietname, keď im došlo, že v týchto typoch konfliktov proti povstalcom sa nemôže bojovať konvenčne, lebo nepriateľ je skrytý, ovláda miestnu civilnú populáciu a ak chceme tú vojnu vyhrať, musíme na svoju stranu získať miestnych ľudí. Čiže presvedčiť ich, že majú podporu vlády a že pod vládnou správou im bude lepšie. My sme sa teda snažili podporovať miestne úrady v rozvojových projektoch, vo výcviku polície, armády, v bezpečnostných projektoch, ako boli napríklad checkpointy, kasárne, budova súdu, väznice. 

Ale robili sme aj konkrétne projekty pomoci ľuďom na mieste: stavbu mostov, opravu škôl, školenia pre poľnohospodárov – tí toho vedeli často dosť málo, lebo vojna pretrhla tradičné presuny znalostí. Vybudovali sme napríklad centrum pre zber mlieka, aby sa mlieko nedojilo do nejakého špinavého vedra a nevozilo tak na trh, ale aby sa zvážalo do centra v dedine, kde prešlo pasterizáciou a predalo sa za viac a všetci boli spokojnejší. Robili sme retenčné múry, zavodňovacie kanály. Toto všetko zlepšovalo miestnym kvalitu života. Ja som tam bol rok, ale celý projekt trval od roku 2008 do roku 2013 alebo 2014.

prebiehali tam aj iné podobné projekty? A pretrvali z nich nejaké výsledky?

Áno, boli aj iné, najväčším hráčom boli Američania, ale pôsobili tam aj európske projekty. Či niečo pretrvalo... V krajine ako Afganistan najlepšie vydržia bezúdržbové projekty,  napríklad postavený most či opravená škola. Keď niečo vyžaduje údržbu, koordináciu ľudí a inštitúcií, to je problém. Afganci sú, najmä na vidieku, skôr fatalisti, taký je ich prístup k životu aj k materiálu, Boh dal, Boh vzal. Veci sa používajú, kým sa nepokazia, potom sa opustia. 

„Štát nemal kapacitu riadiť život. Lenže ľudia potrebujú riešiť svoje spory a toto využil Taliban, keďže on bol schopný zaistiť efektívnu spravodlivosť.“

Môžete mať nápady aj peniaze, ale často to skrachuje na ľuďoch, ktorí sami nie sú ochotní dlhodobo sa o niečo starať, koordinovať sa. V Afganistane totiž nefunguje skoro nič. Nie sú tam matriky či katastre. Všetko stojí na neformálnej dohode, tento pozemok je môj, tento tvoj, a ak sa o tom ľudia začnú hádať, nie je tam súd, ktorý by to vyriešil. Obec si nevolí starostu. Zídu sa bradatí muži v turbanoch a dohadujú sa a vy neviete, kto je ten hlavný, na koho dať, na koho nedať.

my si práveže Afganistan predstavujeme ako kmeňovú spoločnosť, teda zvykovú, dávno zavedenú štruktúru, kde je dosť jasné, kto kam patrí a komu podlieha a kto má autoritu...

Takto to bolo v minulosti. Ale vojna, ktorá trvá už 43 rokov, tým hrozne otriasla. Takže všetko, čo bolo na tej starodávnej kmeňovej štruktúre aspoň funkčné, teda, že bol poriadok a bolo jasné, kto je šéf – ak to dosť zjednoduším –, na mnohých miestach zmizlo. Boli sme radi, keď sme prišli do skupiny dedín, kde žila jedna etnická skupina a mali jedného šéfa. Tam sa ľahšie spolupracovalo. Najmä Paštuni, inak väčšina, sú rozdrobení do malých skupín, rodín a rodov, a tradičná štruktúra je úplne rozpadnutá, takže nie je jasné, s kým hovoriť.