pád železnej opony znamenal okrem slobody pre Československo a ďalšie satelity Moskvy aj to, že veľká časť svetovej ľavice bola zdiskreditovaná. Mnohí ľavicoví intelektuáli a mnohé socialistické strany pridlho zatvárali oči pred neslobodou v mýtickom „tábore socializmu” a pridlho s ním kolaborovali, takže keď prišiel rok 1989, zostali v hanbe. A keďže súčasne primálo prispievali k slobode vo vlastných krajinách, pretože socialistické riešenia postupne zlyhávali, nastala éra konzervatívno-liberálneho triumfu. V tom čase napísal Francis Fukuyama svoju slávnu esej o konci dejín, čím myslel konečnú výhru liberálnej demokracie nad totalitou, a fatálne sa mýlil. Rovnako však mohla byť vtedy napísaná – aj prijatá – esej o konci ekonomických dejín a konečnom víťazstve trhových riešení. A rovnako by bola mylná.

V Československu to malo veľmi zaujímavú podobu. Po reálnej skúsenosti s neslobodou a štátnym plánovaním bolo logické, že nádej smerovala k individuálnej slobode a trhovým riešeniam. A bolo to úplne správne. Progresívne bolo vtedy byť za rýchle a hlboké reformy, ktoré obnovovali trh, spiatočnícke bolo byť za „socík”, odbory a všetky možné spomalenia začínajúcej sa zmeny. Osobne som v tej dobe označoval ľavicu za prežitok a brzdu slobody. Malo to svoje rozumné dôvody – zaostalé Československo potrebovalo okrem obnovenia ľudských práv rýchlo nahradiť umŕtvujúci kolektivizmus zodpovednosťou jednotlivca a neefektívne štátne vlastníctvo dynamickým súkromným podnikaním. Potrebovali sme uvoľniť tvorivé sily ľudí, dovtedy spútané diktatúrou komunistickej strany. Potrebovali sme obnoviť farmárčenie, živnostníkov aj podnikanie vo veľkom, aby sme prestali byť skanzenom marxistickej utópie. A to bez rýchlych a hlbokých reforiem nebolo možné. A keďže vtedajšia skostnatená ľavica aj politizujúce odbory tomu všetkému deštruktívne bránili, zdalo sa celkom rozumné poslať ich do minulosti.

zlatá éra

Bola to omamná