Po páde komunizmu sa uvažovalo, či nastal koniec dejín. Dnes, po 32 rokoch, už vieme, že nenastal. Niečo sa však deje – a môže to byť začiatok ešte hlbšej zmeny, než bol epochálny pád komunizmu.
Ako aktuálnu súčasnosť sme zvyknutí chápať čas po roku 1989. Ale ak chceme uvažovať o súčasnom celosvetovom prechode, musíme tento čas rozšíriť.
V súčasnosti sme na konci prechodu, kde sa pohybujeme vyše päťdesiat rokov. V tomto čase žijeme bez toho, aby sme si zreteľne uvedomovali, že ide stále o jednu a tú istú prechodovú situáciu. Intuitívne však cítime, že sa dnes dostávame do bodu, keď sa tento prechod preklápa do nového obdobia, pre ktoré ešte nemáme pomenovanie a tápeme v neistote, ako bude vyzerať. Preto je to taký neistý, zahmlený, znepokojujúci čas. Ostro vnímame zmenu, cítime ju, tušíme, evidujeme, ale aktuálna situácia má toľko protichodných tendencií, že v nej strácame orientáciu.
JÁN LÖRINCZ10. december 1989 Bratislava: Pochod Bratislava – Hainburg s názvom Ahoj Európa! Tisíce ľudí prešli pešo z Bratislavy do Rakúska. Symbolicky boli prestrihnuté ploty, ktoré oddeľovali komunistické Československo od Západu.
Pri svojej úvahe vychádzam z predpokladu, že pri všetkej schematickosti tejto prechodovej konštrukcie sa fáza pohybu pozdĺž hranice medzi starým a novým končí a dostávame sa do novej situácie. Nielen my, celý svet.
Prechod do novej situácie má niekoľko dobre rozpoznateľných
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
