pred nejakým časom sa ma jeden môj neveriaci priateľ, ktorého si naozaj vážim, celkom úprimne spýtal toto: „Prečo občas hovoríš, že si kresťanstvo svojich kresťanských priateľov naozaj vážiš?” Na tej otázke je zaujímavá jedna vec – a to, že bola nahlas položená. Odpoveď je totiž úplne triviálna (to, že si kresťanstvo svojich kresťanských priateľov vážim, hovorím preto, lebo si ho vážim) a takúto otázku môže podľa mňa položiť len človek, ktorý túto triviálnu odpoveď buď nevidí, alebo jej nerozumie. Ale ako ju môže nevidieť alebo jej nerozumieť priateľ, ktorého si naozaj vážim?

Zo začiatku som nechápal, čo sa ma to vlastne pýta, ani prečo sa ma to pýta. Neskôr mi došlo, že dôvod bude asi jednoduchý: jeho vnímanie kresťanstva je úplne iné ako moje. Ak niekto považuje kresťanstvo za súbor báchoriek a kresťanov za čudných ľudí veriacich týmto báchorkám, potom ho môže dosť výrazne prekvapovať neveriaci človek považujúci kresťanstvo za niečo nielenže úctyhodné, ale dokonca závideniahodné. Otázka nesmerovala k tomu, prečo niečo také hovorím. Smerovala k tomu, prečo si niečo také myslím.

Keďže som otázke v čase, keď som ju dostal, poriadne nerozumel, nedokázal som na ňu adekvátne odpovedať. Neskôr mi to prišlo ľúto. Diskusia medzi neveriacimi a veriacimi prebieha zväčša tak, že jedna aj druhá strana hovoria argumenty vo svojej veci pre svoju vec. Nebolo by zaujímavé, keby niekedy argumentoval neveriaci čo najpresvedčivejšie za vieru v Boha? Alebo veriaci za ateistický pohľad na svet? 

Pustiť sa do toho však vôbec nie je jednoduché. V prvom rade človek riskuje, že bude smiešny. Ak sa niekto nedostatočne vzdelaný pustí do viac či menej teologických úvah, tak je prakticky nevyhnutné, že zostane na plytkej úrovni. Výsledný text sa preto môže mnohým veriacim javiť až urážlivo primitívny. Nuž a neveriacim sa zas môže vcelku ľahko javiť ako neúprimný. Takže som roky váhal. Dnes sa mi však zdá, že vzájomná nevraživosť začína nadobúdať rozmery, pri ktorých je strach zo smiešnosti čoraz