Niečo sa deje s našimi straníckymi systémami. „Štandardné“ strany sa rozpadajú a miznú. To, čo bývalo na okraji, sa tlačí do centra diania. Množia sa nestabilné stranícke novotvary. Sklamaný volič ich volí, len aby sa viac sklamal. Ako sa vyhnúť pádu do extrému?
V krajine, ktorá funguje a má perspektívu, sa žije dobre. A ako sa žije na dnešnom Slovensku? Ako fungujeme a aká je naša perspektíva? Žije sa tu dobre? A ak teraz nie, je šanca, že sa to zmení? Máme koho voliť?
otázka, či je na Slovensku koho voliť, nie je myslená elitársky. Nemyslíme si,že voliť možno len perfektných a nám blízkych demokratov a reformátorov a celá séria našich rozhodnutí od roku 1989 to potvrdzuje. Volili sme VPN, KDH, DS, SDK, OKS, SMK, Most, SaS, Za ľudí, volili sme Ivetu Radičovú, Františka Mikloška, Andreja Kisku, Matúša Valla, Zuzanu Čaputovú, teda strany a ľudí z rôznych táborov. Spájala ich nevyhnutná vlastnosť – boli šancou na zmenu k lepšiemu.
Kto je dnes šancou na zmenu k lepšiemu? OĽaNO nie, pretože má predsedu, ktorý nedisponuje schopnosťou spájať ani rešpektom k pravde a partnerom. To, ako zhysterizoval celú krajinu, aký tón vtlačil koaličným vzťahom a aký spôsob verejného pôsobenia zaviedol ako normu, je katastrofa. Pre krajinu, pre OĽaNO, a, paradoxne, aj pre jeho hlavnú agendu, ktorou mala byť spravodlivosť. Lebo ak sa vráti unesený štát, nebude to zodpovednosť nikoho iného, ako predsedu OĽaNO. Jeden darček týmto smerom – Maroša 363 Žilinku – si uždosýta užívame.
Sme rodina je nevoliteľná zo samotného princípu svojho vzniku aj fungovania.
Za ľudí sa už tiež nedá voliť. Stratilo totiž nielen zakladateľa, ale aj pôvodný obsah a akúkoľvek perspektívu. Rozpadlo sa, lebo predsedníčka nechcela umožniť rozhodnúť snemu. To je veľký faul. A nemá príťažlivosť, nič nevyžaruje, nemá príbeh.
SaS je v porovnaní s tromaďalšími koaličnými stranami voliteľná najviac. Má príčetný ekonomický program, Richard Sulík sa naučil reagovať na útoky a spory v koalícii racionálne, a aj zahraničnopolitické excesy ustali. Ale to, že hlavnými tvárami strany sú dnes Sulík a Cigániková, teda lídri bez empatie, je stopka pre stranu, ktorá by chcela byť rozhodujúca. Nehovoriac o ministrovi školstva, ktorý má problém nielen s vlastným plagiátom, ale aj s pochopením, čo je skutočná reforma školstva a čo je otvorenosť univerzít.
Problémov mimoparlamentných strán je viacero. PS je relatívne silné, no nevie sa zbaviť nálepky príliš pyšných a od slovenskej reality vzdialených solitérov. Málo stojí za svojou predsedníčkou, ktorá však nejednote svojimi vyhláseniami – napríklad o predčasných voľbách, referendeči konci vlády – sama pomáha. KDH stále nenašlo svoj už veľmi dávno stratený obsah. Drucker s Hlinom vyvolávajú skôr dojem ďalšieho excentrického experimentu, než rozumnej alternatívy. Spolu a ďalšie zoskupenia sú neviditeľné.
A keďže voliť opozíciu sa nedá a ani nesmie, ak nám záleží na slobode a právnom štáte, s budúcim Slovenskom to nevyzerá dobre.
Ponuka dnešných politických strán je však iba symptómom hlbšieho problému. Veľa sa teraz hovorí o tom, že chaos, rozdelenie a radikalizáciu verejnej diskusie majú na svedomí sociálne siete s ich algoritmami, ktoré generujú svet odcudzených bublín. Je na tom niečo – ale nie je to hlavný
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
