O obrannej dohode medzi USA a SR začala rokovať ešte minulá vládna garnitúra na čele s Robertom Ficom. Dnes je takmer identická zmluva spochybňovaná a ovenčená dezinformáciami. Vytváranie nepravdivých mýtov je i naďalej národným športom.
Diskusie s nepriateľmi slobody o tom, kam patrí Slovensko, sú síce už trochu únavné, ale keďže ide o najdôležitejšiu otázku pre tento štát, treba ich viesť. Patríme do NATO, do EÚ a hlavným garantom našej bezpečnosti sú USA. Prečo?
povedané aj rozhodnuté už bolo všetko. Slovensko vstúpilo do NATO a EÚ, čím skončilo s mečiarizmom, vyhlo sa osudu Bieloruska, vypadlo zo sféry vplyvu Moskvy a vytvorilo si tak podmienky pre slobodný rozvoj. Toto je jadro celej diskusie. A jedine tak ju treba viesť – otváranie tejto kľúčovej otázky pri každom čiastkovom probléme NATO, pri každom našom spojeneckom záväzku či zmluve (ako teraz s USA) je len zle skrývanou snahou o vymanenie Slovenska zo zväzku so Západom. A to vždy bolo – a aj teraz je – kriminálnym pokusom o ohrozenie slobody a zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Pri úvahách o obranyschopnosti Slovenska je rozumné vychádzať z veľkosti slovenskej armády. Tá má podľa tabuľkových počtov 18 500 vojakov. To sú necelé štyri rímske légie (čiže asi desatina rímskej armády v Cézarových časoch). Ak je vhodnejšie porovnanie s Napoleonovou érou, tak je to len o čosi viac ako desatina vojakov bojujúcich proti sebe v bitke pri Slavkove (72 000 Francúzov, 85 000 spojencov). Alebo, ak je lepšie porovnanie s druhou svetovou vojnou, je to o len čosi viac ako desatina vojakov prepravených cez Lamanšský prieliv počas prvého dňa vylodenia v Normandii (160 000 vojakov). Zhrnuté a podčiarknuté: slovenská armáda je pomerne útla. A to sme zatiaľ nezobrali do úvahy jej výzbroj.
Z uvedeného vyplýva nasledovné: Ak má mať takáto armáda reálny význam, ak nás má naozaj ochrániť pred potenciálnym nepriateľom, musí byť začlenená do nejakého väčšieho celku. A musí to byť celok vojensky silných a politicky spoľahlivých spojencov. Najradšej natoľko silných a spoľahlivých, aby nám nielenže účinne pomohli v prípadnom spoločnom boji, ale aby každého potenciálneho nepriateľa od tohto boja dopredu odradili. A ešte jedna dôležitá podmienka by mala byť splnená – naši spojenci by s nami mali zdieľať základné hodnoty, napríklad úctu k slobode a odpor voči totalite. Problém je, ak spojenci tieto hodnoty zdieľajú, ale my sami si nimi nie sme istí. Napríklad preto, lebo nezanedbateľná časť z nás tieto hodnoty neuznáva.
Čo budú v prípade nášho spojenectva s krajinami slobodného sveta robiť krajiny totalitné alebo s totalitou koketujúce? Budú sa snažiť v čo najväčšej miere posilňovať našu neistotu a naše odhodlanie brániť slobodu. Ako to budú robiť? Presne tak, ako to robia. Dezinformačnými kampaňami, infiltráciou tajných služieb, podporou antisystémových strán, propagandistickým využívaním priblblých vyhlásení našich verejných činiteľov.
Cieľom všetkých týchto krokov je oslabiť slobodný svet a znovu získať nadvládu nad niektorými jeho časťami. My sme jednou z tých častí. Načúvanie, pritakávanie a šírenie dezinformácií a bludov je ohrozovaním našej slobody. Hovorí sa tomu vlastizrada.
Dlhé storočia vojen medzi jednotlivými monarchiami či štátmi, a potom najmä dve ničivé svetové vojny, boli pre Západ draho vykúpenou skúsenosťou. Tá bola jednoduchá – ak sa nenájde spôsob, akým budú štáty namiesto rivality spolupracovať a ak na to nenájdu systém kolektívnej bezpečnosti, vojny sa budú opakovať. Po roku 1945 sa navyše ukázalo, že porážka totalitného Nemecka nie je zárukou mieru, pretože totalitný Sovietsky zväz chcel, podobne ako Hitler, ovládnuť slobodný svet. Najjasnejšie to povedal v slávnej reči z Fultonu o železnej opone Winston Churchill, ale veľmi silno si to uvedomovali aj lídri USA, Francúzska či Nemecka.
BORIS NÉMETH
Preto vzniklo NATO, preto vzniklo aj spoločenstvo uhlia a ocele, z ktorého postupne vznikala EÚ. Žiaľ, Západ vtedy nemal silu a ani odhodlanie vyrvať Stalinovi z krvavých rúk strednú a východnú Európu, takže Československo spadlo na 45 rokov do ruskej sféry vplyvu. Ale skúsenosť Západu s NATO a jeho článkom 4, podľa ktorého sa napadnutie jedného člena NATO považuje za útok na všetkých, bola imponujúca – žiaden členský štát nebol zvonka 40 rokov napadnutý. Väčší dôkaz, že členstvo v NATO znamená suverenitu a územnú celistvosť každého jeho člena neexistuje.
S týmto vedomím sa po páde železnej opony v 90. rokoch odohrával na Slovensku zápas s mečiarizmom. Bol to režim, ktorý si nevážil ľudský život ani slobodu, a vôbec netušil, že štát má znamenať
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
