my, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov, neprekypujeme nejakou prehnanou odvahou a bezbrehým hrdinstvom. Isteže, aj medzi nami sa nájdu ľudia odvážni až hrdinskí, ale väčšina z nás sa s týmito vlastnosťami stretáva akurát tak v kine alebo na Netflixe.

Ale ani národy s dôstojnejšími dejinami a rádovo početnejšími príkladmi odvahy dnes rozhodne netrpia prebytkom tejto vlastnosti. Príčinou je zrejme až príliš pohodlný život, ktorý si už viac ako trištvrte storočia v Európe a Amerike užívame. Dôsledkom je, že keď nejaké skutočné hrdinstvo a sebaobetovanie v našej blízkosti vidíme, často mu poriadne nerozumieme a neveľmi chápeme, kde sa vlastne vzalo. Tak je to aj s Ukrajinou. Tá opakovane zaznávaná krajina sa dnes správa nesmierne odvážne, pričom jej hrdinstvo nie je bezhlavé, ale naopak, veľmi chladnokrvné a mimoriadne účinné. Ako je to možné? Nebola táto krajina sedemdesiat rokov súčasťou ríše zla, nebolo jej obyvateľstvo systematicky zadupávané do prachu, nie je to zem presiaknutá krvou? No veď práve to. Je to zem presiaknutá krvou a dnes vydáva svoju úrodu. 

krvavé územie

V roku 2010 vydal americký historik Timothy Snyder knihu Bloodlands (u nás preloženú pod názvom Krvavé územie) venovanú utrpeniu obyvateľov Poľska, Ukrajiny, Bieloruska a pobaltských štátov pod šialeným terorom Hitlerovým a Stalinovým. Napriek pomerne suchému odbornému štýlu je to mimoriadne znepokojujúca kniha. Vezmime si napríklad túto vetu z jej prvej strany: „Uprostred Európy, uprostred 20. storočia, nacistický a sovietsky režim zavraždil približne štrnásť miliónov ľudí.” Po jej prečítaní môže mať čitateľ chvíľku nádej, že výraz „zavraždil” je pre územie postihnuté najstrašnejšou vojnou v histórii príliš expresívny.