vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, námestia Za slušné Slovensko a voľby 2020 mali byť zlomom, ktorý ukončí korupciu vyvolených ako zmysel tohto štátu a začne éru budovania civilizovanejšej republiky. Po viac ako dvoch rokoch je však zrejmé, že ani na to povolebná garnitúra nemá. Spolčenie jej väčšiny s fašistami je len posledným z mnohých dôkazov.

Začalo sa to nezvládnutou pandémiou. Jej obete mala, samozrejme, každá krajina, pričom ťaživou nevýhodou novej vlády bola zanedbanosť zdravotníctva po 12 rokoch vlád Smeru. Ale to, ako vtedajší premiér urážal vedcov, samosprávy a napokon aj prezidentku, ako pretláčal opakované celoplošné testovanie, ako nakúpil Sputnik a ako tým všetkým roztrhal nevyhnutné pradivo dôvery v spoločnosti počas krízy, bolo zničujúce.

Popri tom bežal zápas s uneseným štátom. A hoci v tejto oblasti vláda uvoľnila ruky polícii, prokuratúre a súdom, čo bol doteraz jej najväčší výkon, bol to Igor Matovič, kto krátko po voľbách odovzdal SIS a Generálnu prokuratúru kandidátom Sme rodina, čo dodnes fatálne brzdí vyrovnanie sa s nedávnou minulosťou. Bol to rovnako Igor Matovič, kto presadil do čela Špeciálnej prokuratúry Daniela Lipšica, čím pôvodne dosť chabej opozícii ponúkol argument o spolitizovaní orgánov činných v trestnom konaní. Napokon, bol to znovu Igor Matovič, kto neustálymi rečami o zlodejoch a base nahral ako prvý opozícii pri lživom naratíve o politickej objednávke na jej zničenie. To, čo sa zdá ako nespochybniteľný prínos šéfa OĽaNO, teda boj s uneseným štátom, sa z perspektívy uvedených faktov javí trochu inak.

nekoaličné spôsoby koalície

Popri pandémii a spore s temnou minulosťou mala vláda ako kľúčovú úlohu civilizovane vládnuť – to znamená spolupracovať, realizovať nevyhnutné reformy a vytvárať atmosféru spoločného budovania štátu. Napokon, samotná vláda chcela byť vôbec najlepšou vládou, akú Slovensko malo. Ako to po dvoch rokoch