Posledný astronaut opustil povrch Mesiaca pred polstoročím. Vesmírny program Artemis má v roku 2024 dostať človeka na našu obežnicu späť.
Keď 20. júla 1969 Neil Armstrong položil nohu na povrch Mesiaca, nebolo to z výskumných dôvodov. Bolo to strategické víťazstvo v jednej z mnohých bitiek studenej vojny. Napriek tomu sa NASA podarilo vyťažiť z misií Apollo, ktoré mali jediný cieľ – poraziť Sovietsky zväz vo vesmírnych pretekoch – pozoruhodné a dôležité vedecké poznatky. Teraz sa sestra Apolla, Artemis, vracia na Mesiac s úplne inou motiváciou.
martin Mojžiš opakovane hovorí, že sa mu zdá, že na Mesiac sa dá dostať buď tak, že vyleziete na nejaký vysoký strom a skočíte tam, alebo vôbec. A pritom nijako nespochybňuje, že ľudia na Mesiaci pristáli a je tým posledným, koho by bolo možné podozrievať z viery v konšpiračné teórie.
Ale takto to my ľudia máme. Tvár, ktorú na povrchu Mesiaca v splne vidíme, je výtvor nášho mozgu, ale približuje nám nášho vesmírneho suseda natoľko, že máme pocit, že je na dosah. Nie je to úplne pravda.
Práve misie Apollo významným spôsobom prispeli k tomu, že sme na tisícročné otázky o pôvode a zložení Mesiaca dostali vedecké odpovede. Vzorky, ktoré astronauti Apolla priviezli späť na Zem, potvrdili, že Mesiac nie je brat ani náhodne zachytené teleso Zeme, ale jej dieťa. Asi pred štyri a pol miliardami rokov, krátko po vzniku samotnej Zeme, sa s ňou podľa viacerých teórií zrazilo teleso približne veľkosti planéty Mars. Uhol nárazu bol taký, že časť materiálu sa sformovala späť do o niečo väčšej Zeme a zvyšok najprv zostal krúžiť na jej obežnej dráhe. Postupným gravitačným nabaľovaním sa sformovalo teleso, ktoré dnes poznáme ako Mesiac. Bolo vtedy oveľa bližšie, takže keby sme ho vtedy mohli pozorovať zo Zeme, bol by Mesiac takmer dvakrát tak veľký, ako ho vidíme dnes.
Teleso, ktoré takto vzniklo, bolo zložené z tekutej magmy. Takže sa v ňom prirodzene, mimochodom rovnako ako na Zemi, začali vytvárať vrstvy. Ťažšie materiály, ako železo alebo čadič, klesali do hĺbky, zatiaľ čo ľahšie horniny sa držali pri povrchu. Keď Mesiac čiastočne vychladol, vytvorila sa na ňom prvá pevná kôra, zložená väčšinou z minerálu anortozit. Ten môžeme nájsť aj na Zemi, z Mesiaca priniesla prvé vzorky posádka Apolla 15. Kôra však nevydržala dlho bez poškodenia. Mesiac bol v čase pred 4,2 až 3,8 miliardami rokov doslova bombardovaný obrovskými asteroidmi. Tie prerazili kôru, a tak sa horúca magma spod povrchu vylievala do vzniknutých otvorov. Vznikali tak pomerne rovné plochy čadičovej lávy, ktoré sú tmavšie ako pôvodná kôra a mesačné moria boli na svete. Prečo je ich oveľa viac na privrátenej strane Mesiaca ako na odvrátenej, to je zatiaľ nevyriešená otázka, ktorú majú skúmať aj misie Artemis.
HUM IMAGES/UNIVERSAL IMAGES GROUP/GETTY IMAGESMesačný kráter Eratosthenes s priemerom 59 km a hĺbkou 3 600 m odfotený posádkou Apolla 17. Vznikol pravdepodobne pred 3,2 miliardami rokov a je po ňom nazvané jedno z geologických období Mesiaca.
V tomto čase mal zrejme aj Mesiac, vďaka svojmu železnému jadru, magnetické pole. Pohyb jadra proti plášťu, teda mechanizmus, ktorý nám na Zemi stále umožňuje prežiť pod dáždnikom zemského magnetického poľa, sa však zrejme pomerne skoro zastavil a Mesiac o svoje magnetické pole prišiel. Jeho stopy nachádzame v niektorých horninách, ktoré na Zem priniesli astronauti Apolla.
Bombardovanie Mesiaca sa však
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
