Pracujeme preto, aby sme mohli odpočívať, alebo odpočívame preto, aby sme potom mohli pracovať? Kto vynašiel voľný čas? Odpovede na nasledujúcich stránkach nemusíte čítať len na pláži.
Voľný čas, ako ho vnímame dnes, čiže sféra osobnej slobody a individuálnej voľby, keď jedinec môže robiť, čo uzná za vhodné, nie je starý jav. Je to produkt modernej industriálnej spoločnosti, dieťa priemyselnej revolúcie. A čo bolo pred ním? Len drina?
práveže nie. Bolo by mylné domnievať sa, že v dávnejších časoch prevažná väčšina obyvateľstva trávila svoj čas len ťažkou prácou a následnou regeneráciou pracovnej sily prostredníctvom uspokojovania základných potrieb, aj keď sa nám to z rozprávkových príbehov, ktoré sme v detstve počúvali, často môže zdať (iste poznáte ono „pracovali od svitu do mrku“).
Viaceré historické pramene nám, paradoxne, potvrdzujú, že ľudia v tradičnej či predindustriálnej spoločnosti pracovali v súhrne menej než po nástupe industriálnej éry. Tí, ktorí sa živili poľnohospodárstvom (čo bola väčšina spoločnosti), síce v niektorých obdobiach, napríklad počas žatvy, pracovali veľmi intenzívne, väčšinou však bývalo pracovné tempo voľnejšie. Navyše, v tradičnej európskej spoločnosti bolo oveľa viac sviatkov, a tým i voľných dní, počas ktorých sa nepracovalo.
Americká ekonómka a sociologička Juliet Schorová, ktorá sa venuje súčasným i minulým trendom v oblastiach práce, rodinného života a spotreby, napríklad v knihe The Overworked American píše, že v Anglicku roľníci pracovali na svojej pôde asi 150 dní v roku a vo Francúzsku tamojší tzv. starý režim (pokrývajúci približne obdobie 15.– 18. storočia) garantoval 52 nedieľ, 90 dní oddychu a 38 sviatkov.
Títo ľudia teda mali takmer určite viac času, ktorý nemuseli venovať pracovným činnostiam, ako mnohí súčasníci. Nemôžeme však tvrdiť, že disponovali voľným časom tak, ako ho chápeme dnes, keď so svojím voľnom môžeme zdanlivo nakladať podľa vlastnej ľubovôle. (Zdanlivo preto, lebo dnešné individuálne podoby trávenia voľného času sú limitované napríklad zdrojmi – finančnými či časovými, znalosťami, dostupnosťou vhodných kultúrnych zariadení či športovísk, atď.).
CORBIS/GETTY IMAGESPohoda na pláži koncom 19. storočia vo francúzskej obci Villers-sur-Mer v Dolnej Normandii.
Ich „voľný čas“ totiž nebol individualizovaný, ale bol riadený tradíciou, náboženskými pravidlami, bol podriadený komunite a kolektívnej kontrole. Bežný človek v tradičnej spoločnosti si teda nemohol v čase, keď nemusel pracovať, celkom robiť, čo chcel – a tak sa napríklad zabával vtedy, keď bol vyhradený čas na zábavu (počas karnevalov, fašiangov, ľudových slávností, svadieb), modlil sa a rozjímal v kresťanskom svete najmä počas nedieľ a vyhradených cirkevných sviatkov, univerzálnejších i takých, ktoré boli spojené s lokálnymi svätcami. Asi vám už dávnejšie došlo, že slovo nedeľa je odvodené od toho, že sa vtedy nedělá.
Malá odbočka v čase a mieste: V antickom Grécku bol voľný čas spájaný s účasťou na politickom živote a s intelektuálnym rozjímaním – tú Aristoteles považoval za najvyššiu
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
