na úvod krátko k paralelnosti oboch pochodov – v tom je Pride úplne nevinne. Fakt, že ľudia okolo Antona Chromíka si opakovane volia termín svojich aktivít na deň, keď svoj pochod ohlási LGBT komunita, je sám osebe potvrdením konfrontačnej bojovnosti časti konzervatívcov a ich snahy upútať na seba pozornosť na chrbte iných. To nie je vôbec pekné. Ale to je len malá časť nášho problému.

sexualita

Písmená LGBT sú prvými písmenami slov lesbian, gay, bisexual a transgender. Prvé dve slová znamenajú ženskú a mužskú homosexualitu, štvrté sa voľakedy prekladalo ako transsexualita (dnes sa používa skôr termín transrodovosť). Spoločným menovateľom týchto slov je sexualita. A o ňu v spore, ktorý na Slovensku vedie väčšina s LGBT menšinou, určite ide. Ale rozhodne nejde len o sexualitu.

Pretože aj keď sex nemusí nevyhnutne súvisieť s láskou, predsa len, ak človek nemá vyloženú smolu, tak s ňou prinajmenšom niekedy súvisí veľmi úzko. Je to súvis úplne prirodzený, máločo na svete je prirodzenejšie. A máločo na svete je krajšie.

Sex aj láska, najmä ak sú spolu, prinášajú do sveta obrovské množstvo radosti a dobra. Lenže zároveň prinášajú aj najväčšiu hrozbu pre túto radosť a dobro. Pretože nič tak neohrozuje nádherné spojenie lásky so sexom ako iná láska a iný sex. Už sme raz takí – do istej miery monogamní a do istej miery promiskuitní a citovo nestáli. Evolúcia či pánboh nám dali do vienka tieto protichodné tendencie a navyše nám popri láske venovali aj žiarlivosť. A tak sa láska zradená inou láskou alebo iným sexom stáva nielen absenciou radosti, ale aj intenzívne pociťovanou bolesťou.

„Prakticky všetky spoločenstvá sa snažia svojimi pravidlami a tradíciami nejakým spôsobom krotiť nesmiernu silu sexu.“

Ľudia sa prirodzene snažia zvyšovať množstvo svojej radosti a znižovať množstvo svojej bolesti. Jedným zo spôsobov, ktorým to ľudské spoločenstvá dosahujú, sú rôzne pravidlá a tradície. Inštitucionalizovanie monogamie je typickým príkladom takýchto pravidiel a tradícií. Monogamia je pritom do veľkej miery prirodzená (aj keď nie vždy dostatočne trvalá), jej spoločenská ochrana je prejavom poznania, že aj keď manželstvo prináša úžitok aj problémy, úžitku je celkovo viac. Iným príkladom je inštitucionalizovanie verejného pohoršenia, vďaka ktorému nechodíme úplne obnažení a nevenujeme sa otvorene príliš erotickému alebo explicitne sexuálnemu správaniu. Opäť nejde o nič umelé – prirodzená zdržanlivosť v intímnych prejavoch je podporovaná spoločenskými normami, ktorých prekročenie sa vníma ako určité ohrozenie stability danej ľudskej pospolitosti.

PAVEL NEUBAUER/TASR23. júl 2022 Bratislava: Pochod Hrdí na rodinu, ktorý organizovala Aliancia za rodinu. Akcia na podporu tradičnej rodiny sa konala neďaleko prebiehajúceho pochodu Dúhový Pride.

Prakticky všetky spoločenstvá sa svojimi pravidlami a tradíciami snažia nejakým spôsobom krotiť nesmiernu silu sexu. Neakceptovanie homosexuality a bisexuality mnohými spoločenstvami sa dá do istej miery chápať práve ako súčasť tohto krotenia. Voči homosexuálom a bisexuálom je to veľmi nespravodlivé, ale primárnym cieľom týchto pravidiel a tradícií nie je upieranie práv, ale zvyšovanie radosti a znižovanie bolesti. Lenže týka sa to len heterosexuálnej väčšiny, v tom je tá hrozná nespravodlivosť. 

Je úplne prirodzené, že mnohí ľudia sa snažia túto nespravodlivosť odstrániť. Rovnako je prirodzené, že iní ľudia sa snažia potrebným zmenám zabrániť alebo ich aspoň spomaliť. Rozumné konzervatívne cítenie nás nabáda robiť všetky významné zmeny radšej pomaly, pretože nevieme, čo všetko tými zmenami narušíme. Z tohto pohľadu môžu byť úctyhodné aj pochody za čo najrýchlejšie uzákonenie čo najširších práv LGBT ľudí, aj pochody za konzervatívnu opatrnosť pri uzákoňovaní týchto práv. Ale sú tie slovenské pochody naozaj úctyhodné? 

ohrozenie

Keď sa na Slovensku konalo referendum o rodine, hovorilo sa o jej ohrození. A ohrozením rodiny mali byť homosexuálne páry a ich snaha presadiť registrované partnerstvá. Bolo to pozoruhodné z dvoch hľadísk. Z hľadiska elementárnych počtov nemôžu uvedené páry presadiť nič bez podpory väčšiny heterosexuálov, takže prakticky nemôžu predstavovať ohrozenie ničoho. Ešte pozoruhodnejšia však bola argumentácia, že ak by sa presadili registrované partnerstvá, narušila by sa tradičná rodina so všetkými dôsledkami pre zdravý vývoj detí. Chcelo sa tým povedať, že mnohí heterosexuáli sa samotným prijatím nejakého inštitútu – a teda širším akceptovaním inakosti – stanú homosexuálmi a oslabia tak tábor tradičných rodín? Až taká slabá je tradičná identita slovenského heterosexuála?

Alebo sa tým chcelo povedať, že inštitút registrovaných partnerstiev začnú využívať aj heterosexuáli na uzatváranie voľnejších zväzkov, než je klasické manželstvo? Ale veď už dávno tu máme druhov a družky aj veľké percento párov bez akéhokoľvek papiera. Čo s tým majú homosexuáli?

Z celej vtedajšej diskusie sa paradoxne zdalo, že časť našich konzervatívcov neverí prirodzenej inklinácii človeka uzatvárať pevné zväzky. V poriadku, len kde je potom toľko skloňovaný prirodzený zákon v nás, ktorého základom je láska? Už ju v sebe nenosíme? Naozaj ľudia uzatvárajú manželstvá len preto, lebo tradične musia, a ak by nemuseli, tak žijú bez vzájomného záväzku? Mimochodom, nezabúdajme, že počet rozvodov masívne narástol dávno pred akoukoľvek diskusiou o registrovaných partnerstvách, takže je zrejmé, že tie sú dnes len rukojemníkom celkom iného trendu medzi heterosexuálmi. A to znovu nie je pekné.

Vyzerá to teda tak, že je to, paradoxne, práve nemalá časť konzervatívcov, kto nedôveruje samotnej inštitúcii rodiny ani sebe v nej. A tento pocit ohrozenia vyriešili bojovným ťažením proti registrovaným partnerstvám. Pričom, ak chcú homosexuálne páry svoje partnerské zväzky oficiálne spečatiť registrovaným partnerstvom, nemali by to byť práve konzervatívci, kto by im v tom mal prinajmenšom držať palce, ak už nie priam pomáhať?

deti

Druhá línia sporu sa vedie o deti. Argumenty sú dva. Podľa prvého homosexuáli nemôžu mať deti, a preto nie sú ich akokoľvek blízke vzťahy považované za rodinu. Tento argument potichu obchádza odvekú existenciu celoživotne bezdetných rodín, a to aj takých, ktoré do manželstva už išli s vedomím, že nemôžu mať biologické deti. Ako to, že im nikto štatút rodiny neberie? 

Druhý argument hovorí, že deti a ich plodenie sú zmyslom rodiny. Naozaj? Veď každý priemerný psychológ vie, že kľúčový pre rodinu – a to aj pre zdravý vývoj detí – je fungujúci a láskyplný vzťah rodičov. Deti sú, samozrejme, pre rodinu darom, ale nie sú jej bezpodmienečným základom. Inak by dospelosťou a odchodom detí, povedzme, do ďalekej cudziny, rodina vlastne zanikla. Ale ona predsa vo vzťahu samotných manželov trvá. 

JAROSLAV NOVÁK/TASR23. júl 2022 Bratislava: Pochod Dúhový Pride za ľudské práva lesieb, gejov, bisexuálnych a transrodových ľudí a zrovnoprávnenie ich sexuálnej orientácie a rodovej identity.

Vyzerá to teda tak, že bezpodmienečným základom rodiny je vzťah dvoch dospelých ľudí, založený na láske, úcte a odpúšťaní. A keďže tento potenciál máme úplne všetci (hoci v ňom všetci často zlyhávame), prečo ho vlastne upierame rozvinúť jednej malej skupine, ktorá chce svoj vzťah potvrdiť aj verejne? Veď oni sa tým vlastne hlásia k tradícii.

Celkom inou a asi najťažšou líniou sporu väčšiny s LGBT komunitou je možnosť adopcie detí. Korunný argument časti konzervatívcov proti registrovaným partnerstvám je totiž v posune od partnerstiev k manželstvám s možnosťou adopcií, čo sa naozaj v mnohých krajinách deje. Argument preto pokračuje tvrdením, že registrované partnerstvá vedú v skutočnosti k adopciám homosexuálnymi pármi, čo vystavuje adoptívne deti neprebádanému prostrediu.

Tu je namieste opatrnosť. Neexistuje všeobecné právo mať deti – a mnohé bezdetné páry sú dôkazom, že ho neudeľuje ani príroda, ani dobrotivý Boh. Ani pri adopciách preto nie je rozumné argumentovať právom dospelých adoptovať si deti, ale skôr právami a záujmami samotných detí. Vyzerá samozrejmé, že deťom sa lepšie darí v rodine, než v detskom domove. Aj v rodine homosexuálov? Zdá sa, že áno, a autori tohto textu viaceré také dvojice poznajú. Ale treba si priznať, že tu môže byť ono miesto potrebnej opatrnosti. No keďže Slovensko má „výhodu”, že nie je v tejto oblasti prvolezcom, stačí, aby sme boli poctiví a pozreli sa na dáta z iných krajín a po-tom sa rozhodli v prospech záujmu opustených detí.

celibát

Samostatnou kapitolou celého sporu je na prevažne katolíckom Slovensku samotné spolužitie homosexuálov. Istý posun už predsa len nastal v porozumení, že homosexuálom sa človek jednoducho narodí, pričom experimentovanie v tejto oblasti sa týka marginálnej skupiny ľudí. No podľa hlbokého presvedčenia veľkej časti katolíkov je veriaci homosexuál v dospelosti povinný zachovávať celibát, inak pácha ťažký hriech. Toto vieroučné presvedčenie sa potom do veľkej miery odráža aj vo väčšinovom postoji k nekatolíckym homosexuálom. Dá sa vôbec v tejto oblasti nájsť tolerancia?

Dá, len sa treba veľmi snažiť. To prvé, čo treba urobiť, je ustúpiť od ambície presadzovať celé svoje náboženské presvedčenie do všeobecných zákonov. V časoch, keď sa moc štátu prekrývala s mocou cirkvi, to bolo možné (hoci nie dobré, a to najmä pre cirkev), dnes je to vylúčené. Diskusia v cirkvi o mieste homosexuálov v nej je zdravá a v mnohých krajinách je už celkom otvorená. Ale je a musí to byť celkom iná diskusia, než tá o civilných registrovaných partnerstvách. Slovensko nie je a ani nesmie byť náboženský štát, a preto by mali veriaci ľudia veľmi strážiť svoje pokušenie pozerať sa na registrované partnerstvá cez svoju vieru o celibáte.

Na druhej strane LGBT komunita by sa mohla pokúsiť prijať, že nie všetci stúpenci „tradičnej” rodiny sú jej nepriatelia. Je to veľmi ťažké a v pozícii zámerne prehliadanej menšiny takmer nemožné. Ale za pokus to stojí. Nie je užitočné, ak za túto komunitu hovoria ľudia ako Weisenbacher, a nie je rozumné na zažitú necitlivosť voči menšine poukazovať prejavenou necitlivosťou voči väčšine. Áno, prvý krok a väčšia zodpovednosť za citlivejšie Slovensko je v rukách väčšiny. Ale bez ochoty oboch strán to nepôjde.

Je dobré, že tohtoročný pochod Pride už nevyvolal širokú zlobu. Ale cieľ je ďaleko – tak ďaleko, ako je od nenávisti k láske.