Minulý týždeň bol v znamení rozlúčok. S kariérou sa lúčili dvaja velikáni: tenisový džentlmen Roger Federer a slovenský hokejový obor Zdeno Chára. Svetový šport bude bez nich chudobnejší.
Všetci sa rodíme s nejakou mierou talentov. Ale ani najväčší talent nie je zárukou úspechu, rovnako ako nemusí byť prekážkou úspechu nejaké výrazné obmedzenie. Presne o tom je Federerov a Chárov svetový príbeh.
na konci septembra ukončili svoju aktívnu kariéru dve športové legendy, ktoré azda ani nemohli byť odlišnejšie. Švajčiarsky tenista s neuveriteľným nadaním pre tento individuálny šport anglických džentlmenov a slovenský hokejista bez výrazných predpokladov pre rýchly kolektívny šport kanadských chalanov. Na jednej strane stelesnenie atletickej krásy a elegancie, na druhej strane stelesnenie nadmernej veľkosti a sily. V jednom prípade nesmierny talent, v druhom nesmierna drina. A práve tá odlišnosť a dve rôzne cesty k úspechu nás priam pobádajú k zamysleniu sa nad dvoma otázkami: Ak dostaneme do daru veľký talent, môžeme s ním robiť čo chceme, alebo sme nejakým spôsobom zodpovední za jeho rozvinutie? A ak nedostaneme do daru veľký talent, sme tým odsúdení na neúspech, alebo sa vždy môžeme pokúsiť o čosi viac?
Roger Federer bol niečo ako zázračné dieťa. Ako sedemnásťročný sa stal majstrom sveta juniorov, v osemnástich rokoch sa ako prvý v histórii dostal v tomto veku do svetovej stovky mužov, ako devätnásťročný získal bronz na olympiáde v Sydney, ako dvadsaťročný vyhral prvý turnaj okruhu ATP a ako dvadsaťjednaročný sa kvalifikoval na koncoročný turnaji top hráčov Masters. Takto rozprávkovo rozbehnutá kariéra bola jasným dôkazom, aký talent v mladom Švajčiarovi drieme.
Ale práve takto rozbehnutá kariéra je aj najväčším
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
