Tridsaťtri rokov od pádu odpornej komunistickej diktatúry by mohlo znamenať aj dospelosť slobodnej spoločnosti. Je to tak? Dospeli sme? Čo sa nám podarilo a kde sa stále potkýname?
Základná otázka, ktorú nám kladie každý rok výročie Nežnej revolúcie, je jednoduchá – sme znovu trochu dospelejší, a teda schopnejší spravovať svoje veci verejné? Sme trochu viac slobodní občania?
tridsiate tretie výročie Novembra prichádza v dobe svetovej i domácej krízy. V takých časoch nie je celkom rozumné vyvodzovať z každej kolektívnej emócie závery o stave našej dospelosti. Vojna na Ukrajine, svetová pandémia, vysoké ceny energií a k tomu doma vláda pána Matoviča s pánom Kollárom proti tandemu Fico – Pellegrini sú ťaživá kombinácia, ktorá prirodzene vyťahuje z človeka aj mnoho negatívneho. Dnešok o nás, samozrejme, veľa hovorí, ale pre reálny obraz je rozumné hľadať aj dlhodobejší trend.
Aké je teda Slovensko tridsaťtri rokov po obnovení slobody? Ktoré z vtedajších snov sa naplnili a ktoré v strete s realitou zhoreli?
Štyridsať rokov komunistického útlaku bolo vlastne štyridsať rokov v područí Sovietskeho zväzu, pričom samotný Sovietsky zväz bol skupinou štátov v područí komunistického Ruska. November 89 priniesol predovšetkým možnosť zbaviť sa ruskej nadvlády, poslať domov okupačnú armádu – takzvanú dočasnú (na večné veky a nikdy inak) – a konečne sa slobodne nadýchnuť. Nadýchli sme sa však až príliš, namiesto vyrovnávania sa s komunizmom začal na Slovensku silnieť primitívny nacionalizmus. Za nepriateľov sme tu mnohí začali považovať Maďarov a Čechov. Výsledkom bolo rozdelenie Československa. Takže tou nezávislou krajinou sa stalo Slovensko. Mečiarovské Slovensko.
Demokratické inštitúcie sme budovali tak úspešne, až sme sa stali medzinárodne uznávanou čiernou
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
