spoločným menovateľom katastrof na svetovej, domácej a často aj osobnej úrovni je neuveriteľné vyprázdnenie významu slov. Povedať sa dá úplne čokoľvek a aj sa úplne čokoľvek hovorí. Isteže, dialo sa to už aj počas minulého roku, na začiatku ktorého Donald Trump po prehratých voľbách povedal, že ich neprehral, na čo jeho prívrženci zaútočili na Kapitol a zabili tam niekoľko ľudí. Rozdiel medzi týmto rokom a rokom minulým je v miere.

tliacham, tliachaš, tliachame

Tento rok sa začal brutálnym útokom Ruska na Ukrajinu, čiže štátu nesúceho výrazné nacistické znaky na štát demokratický, pričom za dôvod tohto útoku bo-la vyhlásená potreba denacifikácie Ukrajiny. Po takmer roku zničujúcej vojny – vedenej zo strany Ruska v poslednom období najmä teroristickými útokmi na civilnú infraštruktúru – k nej francúzsky prezident povedal toto: „Jedným zo základných bodov, ktorým sa musíme venovať – ako vždy hovoril prezident Putin –, je strach Moskvy, že NATO príde až k jej dverám a rozmiestni zbrane, ktoré by mohli ohroziť Rusko.“ Ak môže takéto niečo vysloviť Macron (naozaj Macron, nie Čarnogurský), tak zrejme už neexistuje nič, čo by sa nedalo vysloviť nie-len v Rusku, ale aj na Západe na tej najvyššej úrovni (myslí sa najvyššej z formálneho hľadiska, o skutočnej Macronovej úrovni svedčí najlepšie tá veta).

Na Slovensku sme si medzitým mohli na bilbordoch Borisa Kollára prečítať, že nájomné byty sú realitou. V čase, keď sa nijaký z nich ešte ani len nezačal stavať. Matovič celý rok verklíkoval, že Radičovej vládu povalil Sulík, ktorý nehlasoval za vyslovenie dôvery jej vláde, tak isto ako Matovič. Šeliga a Budaj opakovane vyhlasovali, že nie sú ochotní vládnuť s podporou poslancov z neonacistickej kandidátky, s ktorých podporou