Slovenská republika má tridsať rokov. Princípy slobody sa doposiaľ podarilo zachrániť. Inštitúcie sú však nedobudované, vracajú sa otázniky nad budúcnosťou aj tiene minulosti. Dokážeme spracovať svoju históriu tak, aby sa znova a znova neopakovala? Dokážeme to urobiť triezvo a pritom bez sebanenávisti?
Pred tridsiatimi rokmi bol vyhlásený nový štát. Mal byť výsledkom tisícročných snáh, mal stáť na cyrilo-metodských tradíciách a mal ctiť slobodu. Esej o tom, ako to dopadlo, napísal Peter Zajac.
31. december 1992 bol posledným dňom Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Nič ho nemohlo charakterizovať lepšie ako posledné minúty roka na spoločnej televíznej obrazovke. Tesne pred polnocou vystúpili na rozlúčku predseda federálnej vlády Josef Stráský a predseda Federálneho zhromaždenia Michal Kováč. Michal Kováč vo svojom príhovore s uspokojením skonštatoval, že vznik dvoch samostatných štátov „zabránil potenciálnemu konfliktu v strednej Európe“. Zároveň zopakoval známu formulku Václava Klausa, keď povedal, že štát „sme rozdelili civilizovane a demokraticky, vychádzajúc v ústrety národno-emancipačnému procesu Slovenska“.
O polnoci sa televízne obrazovky rozdelili tak ako celý štát. Televízna samostatnosť Slovenskej republiky sa začala slovenskou hymnou, už doplnenou o druhú slohu: „To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo / ale hromy blesky / priviedli ho k tomu / aby sa prebralo.“
Ako sa preberalo samostatné Slovensko k realite? Ako kombinácia triumfalizmu a obavy z toho, čo bude.
Podľa protokolu vyzeral program osláv v hlavnom meste Slovenskej republiky v Bratislave nasledovne:
31. 12. 1992 sa medzi 19.30 až 22.30 konalo v hoteli Bôrik stretnutie predstaviteľov politického a verejného života s manželkami. Na Bôriku panovala nervózna atmosféra. Podpredseda vlády a minister zahraničných vecí Milan Kňažko sa objavil asi na pol hodinu a zmizol. Kontúry jeho črtajúceho sa konfliktu s Vladimírom Mečiarom nemohla zastrieť ani slávnostná chvíľa. Predseda Slovenskej národnej rady Ivan Gašparovič sa prakticky nerozprával s predsedom slovenskej vlády Vladimírom Mečiarom a komunikoval s ním prostredníctvom ministra kultúry Slobodníka. Nálada na bode mrazu vyplývala z neistoty ešte aj v tejto chvíli, ako to všetko dopadne. Osnovatelia nového štátu si ešte stále celkom nedôverovali... Jediný, kto šíril dobrú náladu a optimizmus, bol podpredseda vlády Roman Kováč. To ešte netušil, čo ho čaká o niekoľko mesiacov.
O 23.55 sa predstavitelia politického života objavili na tribúne na Námestí SNP. O 23.59 sa symbolicky spustila vlajka ČSFR z playbacku z Hradu; rovnako symbolicky sa spustila vlajka ČSFR na námestí SNP. O 00.00 zazneli zvony a z playbacku sa spustil ohňostroj. O 00.00 prebehlo z playbacku vztýčenie vlajky na Hrade a naživo vztýčenie vlajky Slovenskej republiky na Námestí SNP. Hromami a bleskami zaznela hymna Slovenskej republiky. O 00.03 zazneli delostrelecké salvy z Petržalky. O 00.05 z veľkoplošnej obrazovky na budove banky prehovoril z playbacku ako prvý Ivan Gašparovič, ktorý pritom stál v reáli skromne za tribúnou. Ako prvý sa objavil na tribúne s príhovorom Vladimír
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
