ján Pavol II. a vtedajší kardinál Ratzinger tvorili veľkú dvojicu. Ten prvý sa stal symbolom boja s komunizmom a celý svet uznal, že spolu s Ronaldom Reaganom a Margaret Thatcherovou bol kľúčovým stĺpom megazápasu o slobodu. Ten druhý bol najskôr trochu v úzadí, no ako prefekt zodpovedný za podobu a rýdzosť viery bol dvojičkou poľského pápeža a neskôr ako Benedikt sám určoval tvár celej katolíckej cirkvi. Boli to dvaja veľkí pápeži, duchovne aj verejným pôsobením. Ale ako každý z nás mali aj odvrátenú stranu – tou bolo zľaknutie sa záverov Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý otvoril katolícku cirkev svetu a prerušil jej obranné postavenie, ktoré sa začalo vŕšiť antireformáciou a potom sa ešte viac opevnilo obavami z osvietenstva. Koncilové závery pritom paradoxne spolutvoril práve Joseph Ratzinger. 

Ani Jána Pavla II., ani Benedikta XVI., samozrejme, nemožno považovať za nepriateľov slobody. Ale obava z príliš otvorenej cirkvi – voči svetu aj iným náboženstvám – bola prítomná a mala svoje dôsledky. Obaja, a aj ich prívrženci, to nazývali trvaním na pôvodných hodnotách, ktoré nemožno opúšťať pre prchavé nálady tej či onej doby. A práve o tom je už od Druhého vatikánskeho koncilu kľúčový spor. Má katolícka cirkev trvať na všetkých pravidlách a dogmách, ktoré v priebehu dvoch tisícročí zaviedla, alebo má vždy znovu hľadať, ako byť soľou, nádejou a pomocou svetu, a tomu prispôsobovať pravidlá pri zachovaní ich ducha?

Nie je to jednoduchý spor. Je ľahké prispôsobiť sa aktuálnym náladám a stratiť podstatu. A je rovnako ľahké trvať na litere a stratiť ducha, ako sa to opakovane stáva milovníkom písaného zákona.