zdalo sa mi, že všetko už o tom bolo povedané, napísané, doliehali ku mne tváre i slová diskutujúcich, hlasy z rôznych prostredí. Neprekvapilo, že prevažovali kritické úsudky, a to z rôznych strán názorového spektra. Boli medzi nimi aj také, ktoré boli podložené serióznymi argumentmi – dátami zo štatistík, štúdiami dokumentujúcimi krízový stav, zaostávanie v rôznych oblastiach. K tomu sa pripájali aj investigatívne zistenia a reportáže odhaľujúce šokujúce skutočnosti o sociálnych i psychologických reáliách dneška. Prieskumy zachytávali klesajúcu úroveň dôvery v spoločnosti tak všeobecnej, ako aj dôvery vo verejné inštitúcie, dôvery voči politikom či dôvery v demokratický systém a jeho schopnosť riešiť problémy. Neraz zaznievali alarmistické tóny i katastrofické predpovede.
O tom, že Slovensko zápolí s vážnymi problémami, sa píše už aj v zahraničí: poľský portál Krytyka Polityczna komentuje, že podľa predvolebných prieskumov možno bez preháňania povedať, že Slováci sú už takí zúfalí, že im je jedno, či v krajine vládnu zlodeji, neofašisti alebo mafiáni. Podľa portálu ich trápi len jedno: aby nová vláda nebola hádavá a neschopná. Bývalého premiéra Igora Matoviča portál vidí ako hlavného podnecovateľa rozdeľovania spoločnosti, ktorý dnes nemá čo Slovensku ponúknuť, a po politickom prepade sa snaží zabojovať o opätovný návrat nenávistnými kampaňami. Prirovnáva ho k Viktorovi Orbánovi, ktorý keď potreboval odviesť pozornosť od zlyhaní svojej vlády, zameral sa na iné témy. Matovič si pritom, paradoxne, zobral za vzor najväčšieho protivníka Roberta Fica, ktorý je však na rozdiel od neho na vzostupe a v posledných rokoch sa zmenil na zanieteného milovníka Ruska a extrémnej pravice. Portál aj Fica prirovnáva k Orbánovi, keďže obaja si v boji o kreslá našli spoločného nepriateľa, Georga Sorosa. Slovensko je pred voľbami podľa portálu len krôčik od autokracie.
Čo sa k tomu všetkému dalo ešte dodať?
Navyše ma čakali cesty, nemohol som sa teda zadanej téme náležite venovať a začať písať. No práve to, že som sa musel vzdialiť z domu, ma nabádalo zasadiť slovenský január 2023 do trochu širšieho kontextu.
.odolnosť voči vonkajším i vnútorným hrozbám
Jedna z ciest viedla do Berlína, kde sa okrem iného chystala debata o tom, ako môžu demokracie zvládať krízy, či už majú pôvod zvonka, alebo sa zrodili doma. Zdalo sa mi, že ak by sa mal zvoliť jeden jediný termín, ktorý by zastrešoval diskusiu o tom, ako sa vyrovnávať s krízami a výzvami, vonkajšími aj vnútornými, mohlo by to byť slovo „odolnosť“ („resilience“, v angličtine môže znamenať aj pružnosť). Či už to je to vojna proti Ukrajine, informačná agresia Ruska proti Západu, konflikt medzi demokratickými a autokratickými režimami, ale aj polarizácia spoločností, oslabovanie súdržnosti, nárast konšpirácií – je to práve stupeň odolnosti, ktorý hovorí o schopnostiach spoločnosti krízy zvládnuť.
Jednou z príležitostí, kde sa takáto odolnosť testuje, môžu byť aj voľby. Dôležitých volieb, parlamentných i prezidentských, sa toho roku koná v Európe veľa. Ak ponecháme bokom napríklad Estónsko či Fínsko, Grécko či Turecko a sústredíme sa na užšiu strednú Európu, dostaneme rámec, v ktorom môžeme posudzovať dnešné Slovensko.
MARTIN MEDŇANSKÝ/SITA28. apríl 2022, Bratislava: Robert Fico počas tlačovej besedy strany SMER-SD. Po najbližších voľbách je návrat mafie k moci čoraz reálnejší. Ukazujú to aj najnovšie prieskumy verejnej mienky.
Na jeseň sa budú konať parlamentné voľby v Poľsku. Neočakáva sa po nich zásadná zmena jednej línie zahraničnej politiky, ktorá je proukrajinská a protiruská. Zároveň sú však mimoriadne citlivou témou poľsko-nemecké vzťahy. Poľsko už dlhší čas požaduje od Nemecka kompenzáciu za nacistickú agresiu a okupáciu. Podľa Nemecka všetky finančné nároky spojené s vojnou boli vyrovnané – no predstavitelia vládnucej strany Právo a spravodlivosť tvrdia, že stará dohoda z roku 1953 je neplatná, pretože Poľsko pod sovietskym tlakom nebolo schopné vyjednať spravodlivé odškodnenie. Poľské nároky súvisia aj s tým, že Nemecko vidia v pozadí tlaku Európskej únie na dodržiavanie základných hodnôt EÚ. Líder PiS-u Jarosław Kaczyński, ktorý sa vidí ako „obranca konzervatívnych katolíckych hodnôt na kontinente ovládanom Bruselom, Parížom a Berlínom“ vystupujúci proti „liberálnym elitám“, utečencom z Blízkeho východu a komunite LGBTI+, označil v novembri 2022 svojho hlavného rivala, bývalého predsedu Európskej rady Donalda Tuska, ktorý je dlhodobo jeho hlavným protivníkom, za „nemeckú bábku“. V zápase o volebné preferencie vyhlásil, že „tu máme jednu poľskú stranu a jednu nemeckú stranu, toto je voľba, pred ktorou teraz stojíme“.
Určité možné zmiernenie priniesli nedávne dni, keď Nemecko po dlhšom období váhania napokon súhlasilo s presunutím nemeckých tankov Leopard 2 na Ukrajinu. Poľský premiér Mateusz Morawiecki sa nemeckému kancelárovi Olafovi Scholzovi za to poďakoval: „Rozhodnutie je skvelým krokom na zastavenie Ruska. Spolu sme silnejší.“
Tak či onak, voľby budú testom, ktorý preverí odolnosť poľskej spoločnosti voči tým tendenciám vo vnútornej politike, ktoré EÚ klasifikovala ako porušovanie zásad právneho štátu a nezávislosti súdnictva. To je pre Poľsko zásadnejší problém. Nedá sa jednoznačne odhadnúť, kto voľby vyhrá, keďže Poľsko nie je dnešné Orbánovo Maďarsko, kde sú šance opozície na zmenu v súčasnosti mizivé.
Zaujímavo sa vyvinuli prezidentské voľby u susedov v Česku. Aj keď v zásade má česká spoločnosť solídnu odolnosť voči hrozbe neliberálnej demokracie i voči antieuroatlantickej zahraničnej politike, na povrch vyplával problematický spodný prúd. Keď sa šéfke kampane Andreja Babiša Tünde Barthovej pýtali, prečo v súperení s protikandidátom Petrom Pavlom použili bilbordy vyvolávajúce strach z vojny, odpovedala, že oni iba odpovedali na „hlas ľudu“: „Vychádzali sme z analýz, nevymysleli sme si to, to nám povedali ľudia.“ Na námietku, že generál Pavel sa nesnaží zatiahnuť Česko do vojny, odpovedala, že tak koná vláda, ktorá „nič nerobí preto, aby vojna skončila“. To je podľa nej prirodzený politický marketing, ľudia im písali, že nechcú vojnu, chcú, „aby konečne niekto zastavil vládu a začal vyjednávať, takže naozaj nebolo ťažké vymyslieť, čo vlastne použijeme. Bol to hlas ľudu“. „Je to kampaň v najlepších tradíciách propagandy sovietskeho bloku, ktorá líčila Západ ako vojnových štváčov a Sovietsky zväz ako mierotvorcu,“ komentoval tento krok marketingový expert Jakub Horák. Kandidát Babiš navyše v debate pred druhým kolom vyhlásil, že v prípade napadnutia Baltov a Poliakov by im českých vojakov na pomoc neposlal.
Andrej Babiš zrejme speje k prehre, no okrem svojej strany ANO, najsilnejšieho opozičného zoskupenia, dostal podporu tak od komunistov, ako aj od krajnej pravice. Možno aj preto naňho reagoval jeho súper: „Tieto voľby sú súbojom dvoch svetov. V tom našom sa oceňuje odvaha, česť, dôstojnosť a hovorí sa pravda, aj keď sa nehodí,“ povedal generál Pavel vo svojom videu. „A potom je tu druhý svet, plný lží, strachu a chaosu, v ktorom ide len o vlastný prospech.“
cesta z prepadliska
Napokon predčasné parlamentné voľby sa chystajú aj u nás, kde test odolnosti demokratického režimu voči vonkajším hrozbám prichádzajúcim z Ruska, ako aj voči porušovaniu právneho štátu nadobúda ešte vážnejšie kontúry. Je to tak preto, lebo na Slovensku sa zhlukli tri problematické trendy, tri krízy či výzvy. Prvá má globálny charakter: nástup éry neistoty, kríza demokratických inštitúcií sprevádzaná „tekutým hnevom“, ekonomické ťažkosti, klimatická zmena. Druhá hrozba či výzva je ruská agresia proti Ukrajine, osobitne kritická v krajine, kde sa vo verejnosti kumulujú proruské a protiamerické postoje s vysokou akceptáciou konšpirácií i nízkou dôverou, tak vzájomnou, všeobecnou, ako aj dôverou v inštitúcie; kde liberálny poriadok ohrozujú aj kultúrne vojny. Ekonomický historik Adam Tooze na opis týchto navzájom prepojených síl zaviedol termín polykríza: „Pokiaľ pre vás bolo niekoľko posledných rokov stresujúcich a dezorientujúcich, pokiaľ bol už váš život narušený, je načase, aby ste sa pripravili. Naša chôdza po lane bez konca bude iba neistejšia a nervóznejšia.“ Nádej podľa neho spočíva v mobilizácii ľudského ducha v hegeliánskom duchu: motivácia, intelekt, kultúra – v hlbokom i širokom zmysle. Spomína napríklad tisíce tímov brilantných a neuveriteľne vzdelaných vedcov, ktorí tuho pracovali a nespali celé mesiace, aby zvládli niektoré problémy: „Nie všetky, ale niektoré problémy sa dajú vyriešiť technokratickou cestou. Kým začneme riešiť ťažké politické a distribučné problémy, mali by sme sa pokúsiť riešiť tie, ktoré môžeme.“
Treťou krízou sú dva procesy, ktorými Slovensko za posledné desaťročie prešlo. Jednak prejavy „únosu štátu“ („state capture“) mafiánskymi štruktúrami, ktoré prenikli do najvyšších poschodí vládnutia a vytvorili podhubie pre vraždu novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ale tiež prejavy „zlyhávania štátu“ („state failure“), hrubé chyby pri spravovaní štátu vo viacerých oblastiach. Odchádzajúca vláda si zaslúži uznanie za proeuroatlantickú zahraničnú politiku; za určité priaznivé zmeny v súdnictve, uvoľnenie rúk polícii, spustenie vyšetrovania, či aj súdenia korupčných a iných káuz. Avšak v dôsledku amatérskeho vládnutia počas pandémie, častých sporov vo vládnej koalícii i pomalej reakcie na sociálno-ekonomické dopady vojny si vyslúžila prudký pokles dôvery, čo otvára cestu zoskupeniam ohrozujúcim ústavnosť, liberálnu demokraciu i zahraničnopolitický kurz, o ktorom už neexistuje domáci konsenzus. Slovensko od roku 1992 cyklicky prechádzalo cez narušovanie i opätovné obnovovanie liberálnodemokratického režimu: o to sa znovu zvedie zápas.
Že tento zápas nebude jednoduchý ani ľahký, potvrdilo sa práve teraz, po hlasovaní v parlamente o zmene ústavy umožňujúcej predčasné voľby. Podľa bývalého premiéra Fica vláda a prezidentka siahli na referendum, ktoré je „sväté právo občanov Slovenskej republiky“: „Ani toľko odvahy nemala prezidentka, aby sa postavila a povedala slovenskej verejnosti, choďte do referenda a vyslovte svoj názor na zmenu ústavy. Ako taký potkan sa postavila dvadsaťštyri hodín pred referendom a prečítala niečo, čo jej dali na americkej ambasáde, že jednoducho referendum nie je riešenie. Toto hovorí hlava štátu. Slovensko nemá hlavu štátu, Slovensko má americkú spolupracovníčku, ktorej jedinou úlohou je, aby týchto zločincov, ktorí sedia vo vláde, držala do poslednej chvíle, aby títo zločinci robili všetku špinavú robotu, ktorá sa robiť dá.“
Ponúknuť zmysluplnú, príťažlivú víziu v priestore medzi týmito dvoma prepadliskami – únosom a zlyhávaním štátu – bude neobyčajne náročné. Slovensko sa tak po tridsiatich rokoch ocitlo tam, kde bolo v polovici 90. rokov, keď hľadalo cestu z čiernej diery. „Ak sa zhodneme na troch spoločných parametroch – jasnej proeurópskej a proatlantickej orientácii Slovenska, nedotknuteľnosti liberálnej demokracie ako spôsobu spravovania štátu a nevyhnutnosti reforiem –, ak nemáme skončiť v koši porazených, musíme ísť do volieb spolu, alebo ak chcete – spoločne.“ To nie je citát zo zápasu s mečiarizmom, to je text Miroslava Kollára z minulého čísla časopisu .týždeň.
Nehovoriac o tom, že pri ruskej agresii nejde iba o krajiny susediace s Ukrajinou, sú to tektonické zmeny. Je to koniec jednej éry. Okrem návratu ruského imperializmu rastie vplyv silnej a politicky asertívnej Číny, kde sa treba zbaviť existujúcich ekonomických závislostí (platí najmä pre Nemecko a USA). Stredoeurópske krajiny na ruský problém upozorňovali už dávnejšie: vyjadrili to napríklad v známom liste prezidentovi Obamovi v roku 2009, kde niekoľko intelektuálov a politikov upozornilo na to, že sa Rusko vracia na scénu ako revizionistická mocnosť, ktorá presadzuje agendu 19. storočia: „Rusko si prisvojuje prednostné právo rozhodovať o našom bezpečnostnom smerovaní. Skrytým aj úplne otvoreným spôsobom používa ekonomické zbrane, od energetických blokád a politicky
motivovaných investícií až po podplácanie a manipulovanie médií v záujme presadzovania svojich záujmov a oslabovania transatlantického smerovania strednej a východnej Európy.“
Dnes medzi strategické ciele patrí nielen pokračovanie chvályhodnej európskej solidarity voči Rusku, ale aj súčasne udržanie energetickej bezpečnosti i „zelenej tranzície“. Nielen v záujme Slovenska je geopoliticky relevantná EÚ vybavená príslušnými kapacitami.
nemecké slovo roka: Zeitenwende
Koncept novej nemeckej zahranično-bezpečnostnej politiky ako bodu zlomu charakteristického odklonom od povojnového pacifizmu a od spoliehania sa na obchodnú diplomaciu voči Rusku, zlomu prinášajúceho obnovu armády, odstránenie energetickej závislosti od Ruska i vojenskú pomoc Ukrajine, sa stal v Nemecku slovom roka: Zeitenwende.
Presadzoval sa postupne, ale zreteľne, napriek prekážkam. Nemecko má zložitú a krehkú koaličnú vládu, kde prirodzene vznikajú aj nedorozumenia, kde zdĺhavé diskusie medzi rôznymi čiastkovými koalíciami odďaľujú rozhodnutia, môžu frustrovať voličov i spojencov v zahraničí. Tri hlavné ministerstvá vedú dve koaličné strany, ktoré majú málo spoločného. Keďže zelení riadia ministerstvá zahraničných vecí a hospodárstva a slobodní demokrati ministerstvo financií, koordinácia je komplikovaná, vyskytujú sa poruchy. Niečo podobné sme zažili aj na Slovensku počas našej koaličnej vlády.
Nemecko má tiež obavy z eskalácie vojny. Ešte pretrvávajú pocity viny za správanie počas 2. svetovej vojny, ktoré vyústili do prirodzeného pacifizmu i do túžby po lepšom povojnovom vzťahu s Ruskom, ktorý má aj dlhodobo trvajúce historické základy. Existujú tiež obavy z verejnej mienky, dostavuje sa únava z vojny a jej dôsledkov. Nie je to iba premiér východonemeckého Saska Michael Kretschmer, ktorý navrhoval „zmrazenie“ vojny.
Počas debaty v Berlíne za prítomnosti žurnalistov i expertov sa prezident Frank-Walter Steinmeier vyslovil aj v tej chvíli k citlivej téme ďalšej pomoci Ukrajine. Naznačil, že Nemecko bude pokračovať s pomocou Ukrajine, čo mohlo znamenať, že napokon bude súhlasiť s poskytnutím tankov typu Leopard 2 ukrajinskej armáde.
Na Slovensku sa o nemecký bod zlomu zaujímame aj z jedného osobitného dôvodu. Z opakovaných výskumov vieme, že medzi krajinami, voči ktorým verejnosť na Slovensku prejavuje sympatie, sú okrem Česka a Poľska v popredí Rakúsko a Nemecko. Nemecko je najsilnejším zástupcom medzi zahraničnými investormi s najvyššími podielom na odvedených daniach na Slovensku. Podiel nemeckých spoločností na daňových príjmoch 300 najväčších spoločností na Slovensku predstavoval v roku 2020 24 percent, podniky so slovenskými vlastníkmi mali podiel 22 percent. Podľa výskumu z roku 2022 slovenské firmy považujú Nemecko za svojho najdôležitejšieho obchodného partnera a nemeckých zamestnávateľov za najlepších zamestnávateľov. V kategórii väčších zamestnávateľov (nad 250 ľudí) malo tento názor až 86 percent opýtaných. 80 percent opýtaných slovenských podnikateľov označilo obchodné vzťahy svojej krajiny s Nemeckom za priaznivé alebo veľmi priaznivé.
Vzhľadom na rozšírené proruské postoje by u nás Nemecko mohlo slúžiť ako príklad: hoci dlhé roky uplatňovalo voči Rusku inú politiku, diplomatickú taktiku typu Wandel durch Handel, Zeitenwende prelomila niektoré tabu. Možno aj preto by pre nás bolo prínosom, keby v najbližších týždňoch a mesiacoch navštívili Slovensko hostia z Nemecka – akademici, politológovia, sociológovia, ale aj politici, predstavitelia mimovládok, mladí ľudia a ďalší –, ktorí by sa s nami na rôznych fórach a v rôznych prostrediach podelili o svoje skúsenosti zo zrodu tejto historickej zmeny i o prekážkach pri jej presadzovaní.
Dovtedy však obyvateľov Slovenska čaká iná úloha: zabrániť, aby slovenská verzia „bodu zlomu“ neznamenala návrat do čias, o ktorých sme si mysleli, že ich už máme za sebou.