keď sa po voľbách 2020 časť ľudí zo Smeru rozhodla, že založí Hlas, veľmi rýchlo získali významné voličské sympatie. Malo to tri príčiny – prvou bol zlý výkon Matovičovej vlády, druhou krátka pamäť a treťou osoba Petra Pellegriniho. Zlý výkon vlády už dnes netreba vysvetlovať, oveľa zaujímavejšia je tá pamäť a tiež predseda Hlasu.

Každý, kto trochu pozná zloženie Hlasu, vie, že to nie je nejaký miernejší Smer, ako sa občas píše, ale stále iba pôvodný Smer v trochu inom zložení. Tri personálne príklady hovoria za všetko. Autormi nápadov, ktoré Smer v minulosti posúvali k hrubosti, boli Erik Tomáš a Marek Maďarič (hovoríme o postojoch k utečencom, menšinám, médiám a mnohému inému). Pán Maďarič sa napriek tomu bezpečne etabloval medzi akceptované autority stredného prúdu, komentujúce nízku politickú kultúru, a pán Tomáš je rovno podpredsedom „umierneného“ Hlasu. Tretím personálnym príkladom je ďalší podpredseda Hlasu Richard Raši, ktorý vždy patril do tej skupiny Smeru, ktorá sa venovala kšeftom v zdravotníctve na úkor zdravotníctva. Pán Raši je dnes napriek tomu akceptovanou tvárou Hlasu. Toto je vyčerpávajúca správa o kvalite pamäti na Slovensku.

Treba však uznať, že Hlas sa k popularite dostal aj vlastným pričinením. Predseda strany Peter Pellegrini nebýva na rozdiel od pána Fica agresívny, napriek umelo pôsobiacim orbám a domácim prácam pôsobí skôr sympaticky a v kľúčových verejných otázkach zatiaľ neskĺzol k extrému. Je zaujímavé, že vždy – počas pandémie, v postojoch k Putinovej vojne či v hodnotení pani prezidentky – je trochu za a trochu proti, pričom si stráži, aby nezachádzal k vulgárnostiam a urážkam. A práve tento alibistický spôsob verejného pôsobenia mu zatiaľ prináša úspech.

sú dva Smery, a predsa jeden Smer?

Základná otázka týkajúca sa budúcej vlády znie takto: Komu dá Hlas svoj