mier je zradné slovo. Ak je niekde vojna, nie je nič ľahšie než hovoriť o potrebe mieru. Znie to zodpovedne a odpovedá to na hlbokú ľudskú potrebu po pokoji a stabilite. Lenže súčasne platí, že tento svet je nebezpečné miesto, v ktorom sa dejú konflikty nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi národmi, štátmi a celými ich blokmi. V takomto svete je niekedy nevyhnutné bojovať. Napríklad keď vás niekto napadne s cieľom ukradnúť vám územie alebo slobodu. Vtedy idete do vojny. Nie preto, že by ste boli proti mieru. Naopak, idete do vojny, aby ste zastavili agresora a – obnovili mier. Pretože ak si vás agresor podrobí, nenastane mier, ale otroctvo, čo je pokračovanie vojny inými prostriedkami. 

Čo z toho platí pre dnešný konflikt na Ukrajine? Kto je tu za mier a kto za vojnu?

holubice režimu

V tábore komunizmu boli mierové iniciatívy povinné. Existovali cyklistické Preteky mieru, stavali sa Mierové námestia, štátom podporované združenie kolaborantov z radov katolíckej cirkvi dostalo názov Mier na zemi (Pacem in terris), za mier sa pracovalo, športovalo a aj povinne manifestovalo. Totalitný komunistický blok totiž vedel, že by nevyzeralo dobre, ak by pôsobil agresívne a dobyvačne, a tak tvrdil presný opak. Ako deti sme sa povinne učili, že Západ nás chce pozabíjať, a že najmä americkí politici sú jastrabi, ktorým nezáleží na našich detských životoch. Malo nás to vydesiť. A naopak, pokoj nám malo dodať, že Bratislava bola vyhlásená za mesto mieru a sovietska komunistická strana za jeho hlavného garanta. 

Autori tohto textu osobne zažili, ako režim organizoval protestné mierové manifestácie proti raketám Pershing v západnej Európe. Zámer bol zrejmý – vtĺcť do ľudí strach z toho, že my ako mierové spoločenstvo čelíme akýmsi nenažraným kapitalistom spoza ostnatého drôtu, ktorí nás chcú raketami dobyť a potom ovládnuť.

A realita?