keď sa Zuzana Čaputová stala koncom roka 2018 vážnou kandidátkou na hlavu štátu, za jej hlavnú slabinu bola označovaná politická neskúsenosť. Viacerí politici, ale aj mnohé médiá vtedy považovali jej dovtedajšiu neúčasť vo vysokej politike za riziko, ktoré môže neskôr viesť k oslabeniu váhy a tiež rešpektu prezidentského úradu. Nie je celkom jasné, z čoho táto podivná úvaha vychádzala, ale s istotou môžeme konštatovať, že nemala nijakú podporu v našej predchádzajúcej skúsenosti s funkciou prezidenta, ani v našej predchádzajúcej skúsenosti so Zuzanou Čaputovou. Andrej Kiska s nulovými politickými skúsenosťami bol neporovnateľne lepším prezidentom ako ostrieľaný politický klaun Ivan Gašparovič. Kto videl Zuzanu Čaputovú vystupovať napríklad pred súdom v Luxemburgu, nemohol mať nijaké pochybnosti o tom, že zvládne akúkoľvek funkciu s výnimočným prehľadom a gráciou. Nijaké skutočné riziko teda nebolo v hre, ale ľudia sa niekedy radi obávajú aj neskutočných hrozieb.

Druhou slabinou prezidentskej kandidátky mala byť jej „progresívnosť”, čo zdôrazňovali najmä Smer, katolícka cirkev a časť konzervatívcov. Hovorili o potratoch či adopciách detí homosexuálmi – a hovorili o nich tým viac, čím menej o nich hovorila Zuzana Čaputová. Širšie potom hovorili o odtrhnutosti tejto kandidátky od skutočného Slovenska a jeho tradícií – čo bolo zo strany Smeru zákerné a zo strany cirkvi účelovo slepé. Lebo veď kandidát uneseného štátu