Žijeme v hektickej dobe. Máme za sebou pandémiu, vysokú infláciu, v susednej krajine zúri vojna a Slovensko čakajú predčasné parlamentné voľby. Hrubý slovník zo sociálnych sietí sa postupne pretavuje aj do reálneho života. Necháme sa prevalcovať nenávisťou?
To, ako sa v nejakom štáte ľuďom žije, nezáleží len od výšky HDP či aktuálneho výsledku volieb. Ešte dôležitejšie je, ako sa k sebe dennodenne správajú ľudia, ktorí krajinu tvoria. A presne toto je dlhodobý problém Slovenska.
„skapeš,“ povedal jednému z nás pred pár dňami v obchode neznámy muž a hrdo kamsi odkráčal. Podobných incidentov pribúda, takže doba už začína pripomínať mečiarovské obdobie, keď dochádzalo k fyzickému násiliu voči kritikom vtedajšej moci. Paradoxne, dnes sa hrubosťou prezentujú najmä milovníci opozície a má to už podobu vyhrážok smrti voči prezidentke a jej rodine, masívnych nenávistných prejavov na internete či verejných urážok a osobných hrozieb zo strany viacerých opozičných lídrov. K celkovému zhrubnutiu verejnej diskusie však celkom rovnako prispeli aj viacerí koaliční lídri, v prvom rade Igor Matovič.
Dnešná neznášanlivá atmosféra na Slovensku má ale hlbší pôvod. Nevznikla včera, a nie je ani dôsledkom covidu, inflácie a agresívneho Ruska (hoci svoj podiel na nej všetky tri faktory majú). Vzájomnú nevraživosť sme si dlhodobo vykoledovali sami.
Ak existuje čosi ako národná povaha či vlastnosť, alebo aspoň jej nadkritické množstvo v populácii, potom na Slovensku medzi tie hlavné patria neprajnosť a inklinácia k priemernosti. V dobre fungujúcich štátoch sa úspech cení a šikovní ľudia sú podporení, u nás sa úspech neodpúšťa a šikovní ľudia sú tými priemernými vytláčaní na okraj. Je to prítomné rovnako v našich dejinách ako v našej súčasnosti, a to v miere, ktorá bráni lepšiemu životu celej krajiny. Existuje nespočet osobných príbehov a skúseností z posledných sto rokov, keď boli výnimoční ľudia odsunutí na okraj (od Jána Lajčiaka po Róberta Bezáka) alebo pre neprajnosť emigrovali, prípadne sa po získaní skúseností a prestíže v zahraničí odmietli vrátiť. Svedectvá slovenských vedcov, umelcov či lekárov, ktorí v Amerike, na Islande alebo v Holandsku pocítili podporu svojho talentu, pričom doma zažili najmä závisť a triumf priemerných, neklamú – Slovensko sa zo svojej neprajnosti k úspechu a inklinácii k priemeru ešte stále nevymanilo, a aj preto tu dnes nežijeme práve priateľsky. Okrem tohto dlhodobého problému inak celkom pohostinného národa sme však za posledných vyše tridsať rokov prispeli k dnešnému stavu vzájomných vzťahov ešte aj inak.
SEAN GALLUP/GETTY IMAGES20. september 1998, Bratislava: Tvár Vladimíra Mečiara na predvolebnom bilborde. Napriek výhre HZDS nemalo s kým zostaviť vládu a šance sa chopila demokratická koalícia na čele s Mikulášom Dzurindom.
V dobre fungujúcej krajine sú voľby a striedanie vlád samozrejmou súčasťou spoločného hľadania lepších riešení. Voľby môžu všade dopadnúť všelijak a predvolebné riešenia sa môžu po príchode ich autorov k moci ukázať ako iluzórne či dokonca hlúpe, v zdravej spoločnosti však voľby nebývajú opakovane tragickou možnosťou akéhosi konca sveta a v strete koalície s opozíciou nebýva ohrozený život. Na Slovensku je to zatiaľ inak.
Od roku 1989 tu prakticky neboli voľby, v ktorých by nešlo o
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
