vo svetle vojny na Ukrajine je dôležité uvedomiť si, že okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy pod vedením Moskvy nebola len prejavom komunistického cynizmu, ale aj ruského imperializmu. To prvé bolo skoro všetkým jasné už pred 55 rokmi, to druhé začína byť mnohým jasné až teraz.

Okupácia Československa sa občas chápe ako korunný dôkaz o povahe komunizmu. Najneskôr vtedy už bolo väčšine svetových ľavicových intelektuálov zrejmé, že uverili nerealizovateľnej utópii, ktorá sa v skutočnosti prejavovala ako neľudská a zločinná. Korunných dôkazov pritom bolo od krvavej komunistickej revolúcie v Rusku ďaleko viac. Dokonca už samotný ideový základ komunizmu – vrátane triedneho boja – predurčoval jeho tragické dôsledky. Napriek tomu otvoril oči mnohým západným ľavičiarom až august 1968. V istom zmysle teda môžeme povedať, že pre Západ mal tento dátum aj isté pozitívum – znamenal koniec viery v zločinný sovietsky režim. 

Pre samotné Československo znamenala okupácia niečo celkom iné – celonárodné lámanie chrbtíc a prehĺbenie presvedčenia, že v živote nie sú dôležité ideály, ale výlučne len prežitie. Toto dedičstvo si dodnes nesie najmä staršia generácia, ktorá zažila normalizáciu, vynucované súhlasy so sovietskou agresiou, a teda vlastné poníženie. Aj preto volí táto generácia tak, ako volí. Ale jej skúsenosť je prítomná o dosť širšie, pretože žiadna generácia nevyrastá oddelene od životných stratégií tých predošlých.

A čo tento akt agresie, ktorý sa stal jedným z dôvodov pádu komunizmu, urobil s Moskvou? Žiaľ, pri pohľade na ruskú agresiu na Ukrajine možno povedať, že nič. Prišiel síce Gorbačov a potom aj pomerne tiché slová ľútosti, tie však boli rýchlo prehlušené inou ľútosťou – za Sovietskym zväzom. Čiže za takým postavením Moskvy, ktorá mohla susedným štátom a ďalším „satelitom“ diktovať spôsob života, myslenia, kultúry či dokonca obliekania.

Ľútosť za takýmto usporiadaním sveta nie je ľútosťou za skrachovaným komunizmom, je to oveľa viac ľútosť za mocenským postavením Ruska. Prečo to Rusko potrebuje? Prečo potrebuje svoje okolie opakovane okupovať, ponižovať a aj vyvražďovať? Prečo mu je ľúto za najzločineckejším obdobím svojej histórie, v ktorom má na svedomí desiatky miliónov obetí? Prečo sa vracia k masovému vrahovi Stalinovi? Prečo sa nedokáže na Čechov, Baltov, Gruzíncov či Slovákov pozerať ako na ľudí, ktorí chcú žiť podľa vlastných predstáv? A prečo chce dnes zničiť Ukrajinu? 

gangy a gangstri

Na vyššie položené otázky sa dá pozerať z viacerých uhlov. Jedným z nich je pohľad na zločinné režimy cez ich definičnú vlastnosť, ktorou je práve ich zločinnosť. Ide o dôsledok nejakých hlbších príčin, alebo je zločinnosť primárnou vlastnosťou, ktorá určuje všetko ostatné? Sú zločiny taktickou alebo dokonca až strategickou nevyhnutnosťou, alebo sú podstatou, ktorá sa z viac-menej marketingových dôvodov rada zaobaľuje do nejakej ideológie?

Vyššie položenú otázku môžeme poľahky personifikovať. Napríklad v prípade J. V. Stalina znie takto: Bol Stalin predovšetkým komunista, ktorý bez škrupulí používal zločinecké metódy, alebo to bol primárne zločinec, ktorý z nejakých (možno psychologických) dôvodov potreboval akúsi (možno hocijakú) dogmatickú ideológiu? A v prípade V. V. Putina to znie takto: Je Putin drobný petrohradský chuligán, ktorý sa z pouličného gangu vypracoval cez KGB až do vedenia štátu, alebo sa do vedenia štátu prepracoval takmer celý gang, ktorý po ceste len menil rozsah svojej pôsobnosti?

BETTMAN24. august 1968 Praha, Československo: Ľudia v uliciach mesta mávajú krvavou vlajkou pred zrakmi sovietskych vojakov, ktorých poslala Moskva, aby potlačila rodiace sa demokratické procesy v krajine.

Stalin celkom určite bol v mladosti gangster, ktorý prepadával banky a poštové vozy. Putin celkom určite dodnes úzko spolupracuje s kamošmi z petrohradských ulíc. To, samozrejme, nedokazuje hypotézu o primárne zločineckej povahe ich režimov. Ale robí ju o čosi prijateľnejšou. Poďme sa teda pozrieť, čo nám táto hypotéza hovorí o povahe ruskej okupačnej obsesie. A najmä, či nám hovorí niečo o tom, ako sa máme zoči-voči tejto obsesii