Septembrové parlamentné voľby môžu priniesť príklon Slovenska k Východu. Mladí voliči by tomu mohli zabrániť – ale majú záujem pracovať na zlepšení spoločnosti a má spoločnosť záujem o nich? A je to problém len u nás?
Keďže na predvolebnom Slovensku vzniklo viacero iniciatív, ktoré motivujú mladých ľudí k účasti vo voľbách, je zrejmé, že medzi mladou generáciou a štátom existuje trhlina. Ako vznikla a dá sa vôbec preklenúť?
keď v roku 1989 padal totalitný režim, bolo jasné, že staršia generácia bude mať problémy. Tá jej časť, ktorá celý život verila socializmu, sa zrazu musela vyrovnávať s vedomím, že veľkú časť svojej existencie spojila s neľudským systémom. A tá časť staršej generácie, ktorá režimu aspoň potichu vzdorovala, zasa narazila na nevyhnutnú transformáciu ekonomiky a celej spoločnosti, z ktorej nevychádzala ako víťaz.
Vtedy sa to chápalo ako nutná daň za zmeny, ktoré budú dlhodobo zlepšovať život nastupujúcich generácií. A to sa naozaj stalo – Slovensko je dnes oveľa lepším miestom pre život než v roku 1989, a naozaj nie iba pre odporcov vtedajšieho režimu či nové elity. Slovensko je už tridsaťtri rokov slobodné, ale je aj krajšie, zdravšie, čistejšie, má obnovené mestá a dediny, výrazne narástla priemerná dĺžka života aj životná úroveň. Dalo by sa teda predpokladať, že mladá generácia ako víťaz dlhodobých zmien bude so svojím štátom v zásade spokojná – ale nie je. Naopak, jej veľká časť tu nechce žiť, a iná veľká časť sa cíti natoľko nereprezentovaná, že sa už dlhšie obhliada po extréme. Čo sa to s nami stalo?
Prvým a neodpustiteľným hriechom ponovembrového Slovenska voči mladým ľuďom je neochota elít postaviť vzdelanie za politickú prioritu priorít. Mnohoročný „úprk“ najšikovnejších mladých ľudí za vzdelaním kamkoľvek na Západ v kombinácii s ich nezáujmom vrátiť sa po štúdiách domov nie je dôkazom sebectva či nezáujmu o vlastnú krajinu. Táto státisícová skupina len realisticky zvážila, kde môže svoj talent a schopnosti rozvinúť a kde bude neskôr za svoje schopnosti primerane ocenená. Jej odchod bez návratu je ťažkým obvinením Slovenskej republiky. To, že sme za tridsaťtri rokov neboli schopní postaviť diaľnicu do Košíc, je hanba. Ale to, že sme neponúkli šikovným mladým ľuďom perspektívu, ale len prázdne cvičenia o znalostnej ekonomike, je hazardom s osudom vlastného štátu.
Druhým, rovnako vážnym previnením Slovenska voči mladej generácii je to, čo im tento štát už dlho ponúka ako vzor či ideál. Aká je na Slovensku najrýchlejšia cesta k úspechu? 90. roky svedčili, že sú ňou hrubosť, lož a nacionalizmus, reformné roky svedčili, že ňou je individuálny oportunizmus, roky Smeru svedčili, že ňou je sociálny populizmus, a roky OĽaNO svedčili, že ňou je zákernosť voči každému. Navyše, všetky tie roky spoločne svedčili, že základným predpokladom úspechu je tu obchádzanie pravidiel a zákonov. Mladí ľudia to videli a vo svojich životných stratégiách sa rýchlo prispôsobili. Nie je preto prekvapením, že mladú generáciu reprezentovali postupne Rado Procházka, Gábor Grendel či Andrej Stančík. A prekvapením nie je ani to, že časť frustrovaných mladých ľudí preto inklinuje k extrému.
Tretím previnením Slovenska voči dnešnej mladej generácii je to, že štát ju nereprezentuje. Zaostávanie štátu v digitalizácii je pre súčasnú generáciu už len predmetom vtipov, odsunutie mladých ľudí počas pandémie do dlhodobej samoty bez diskusie s nimi spôsobilo ich ďalšie odcudzenie voči verejným veciam, a kultúrne vojny vrátane neschopnosti starších prijať iné spôsoby života mladých (tragikomické zákony o marihuane sú len špičkou ľadovca) vykopali takú medzigeneračnú priepasť, ktorú bude mimoriadne ťažké zasypať.
Pocit mladej generácie, že dnešné Slovensko pre ňu nie je dobrým miestom, nie je jej výstrelkom ani prejavom jej nezáujmu. Je to jej hlboké presvedčenie, vytvorené dlhodobým zanedbávaním potrieb mladých ľudí zo strany väčšiny ponovembrových elít.
Ako sme už povedali, únik mozgov zo Slovenska na zahraničné univerzity nie je prejavom sebectva mladých ľudí – ide o celkom racionálne zváženie kvality akademického prostredia aj ostatných plusov a mínusov. Neochota k návratu po ukončení štúdia tiež svedčí ani nie tak o mladej generácii, ako skôr o krajine, do ktorej by sa mali vrátiť. Ak ale zostáva vonku tak veľa mladých ľudí, ako je to v prípade súčasného Slovenska, niečo nám to hovorí aj o tej generácii.
Zostať v lepších podmienkach totiž nemusí hovoriť len o snahe o čo najvyšší osobný rast, ale aj o snahe o čo najpohodlnejší život s vyšším príjmom a kvalitnejšími
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
