koncom 60. rokov NASA a Lockheed začali vyvíjať materiál nazvaný LI-900, vyrobený z vlákien čistého kremenného skla. Tento materiál v podobe doštičiek má hustotu len 144 kilogramov na meter kubický, čiže približne sedminu hustoty vody, a obsahuje až 94 % vzduchu. Jeho nízka hustota a vysoká tepelná odolnosť zabezpečujú dostatočné vyžarovanie tepla na jednej strane a ochranu pred vysokou teplotou na druhej strane. Materiál je taký zlý vodič tepla, že vnútri môže byť rozžhavený do červena a pritom ho môžete držať holou rukou. Materiál je veľmi krehký, dá sa ľahko rozbiť rukou. Je taktiež veľmi nasiakavý.

Nízka hustota znamená aj nízku hmotnosť, preto bol nakoniec tento materiál zvolený ako tepelná ochrana Space Shuttle pri návrate do atmosféry, ale aj ako tepelná ochrana pred nízkymi teplotami vo vesmíre. Problémy s krehkosťou a nasiakavosťou materiálu vyriešila NASA spolu s Lockheedom tak, že pre veľmi namáhané časti Space Shuttle vyvinuli hustejší materiál, nazvaný LI-2200, a všetky doštičky sa pomocou striekačky napúšťali dimetyletoxysilánom, aby boli odolné voči vode.

uhlíkové brnenie

Space Shuttle pri návrate do atmosféry letel s vysokým uhlom náklonu, až 40°. Takže jeho spodná časť, letiaca cez atmosféru, vytvárala rázovú vlnu, ktorá oddelila najhorúcejší vzduch od povrchu orbitera. Tým sa dosiahlo, že teplota povrchu nepresahovala približne 1300 °C. Pre porovnanie, tepelné štíty lodí Apollo museli vydržať teploty až 5000 °C.