externá nádrž Space Shuttle (external tank – ET) bola jeho najväčšou časťou a zároveň kostrou, ku ktorej boli pripojené všetky ostatné časti, dve rakety SRB a samotný orbiter. Samotná nádrž mala tri hlavné časti – nádrž na kvapalný kyslík (LOX), nádrž na kvapalný vodík (LH2) a medzikus. Medzikus spájal nádrže LOX a LH2, a súčasne slúžil ako podporná štruktúra, ku ktorej boli na dvoch stranách pripojené rakety SRB. Kvapalný kyslík aj kvapalný vodík majú veľmi nízku teplotu, kvapalný kyslík mínus 183, kvapalný vodík až mínus 253 stupňov Celzia.
problémy s izoláciou
Na to, aby sa kvapalné plyny s veľmi nízkou teplotou nevyparovali, bolo potrebné nádrž izolovať. Izolácia bola dôležitá aj preto, aby sa na povrchu nádrže a na dne kyslíkovej nádrže v medzikuse nezačal skvapalňovať okolitý vzduch. Tiež bolo potrebné zabrániť prenosu tepla do nádrže cez odhalené kovové časti a ohrievaniu hrotu ET trením o vzduch počas počiatočných fáz štartu. Na to slúžila hlavná zložka izolácie ET, polyuretánová pena. Tá sa počas výroby ET striekala priamo na jej predpripravený povrch a tiež sa z nej ručne vytvárali izolačné kusy pre špecifické miesta na nádrži. Celá izolácia nádrže vážila vyše dvoch ton.
Od začiatku letov Space Shuttle sa ukázalo, že s izoláciou sú a budú problémy. Prvé dve ET boli ešte pokryté bielym náterom pre stabilizáciu peny a zníženie absorpcie slnečného žiarenia, tento náter sa ale od STS-3 prestal používať. Aj preto, že už posádka STS-1 hlásila kusy bieleho náteru, ktoré leteli okolo okien orbitera. Mali veľkosť od šiestich milimetrov až po kusy veľkosti ľudskej päste. Spôsobili pomerne významné škody na tepelnoizolačných doštičkách Columbie, až 300 kusov sa muselo po lete vymeniť.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.