pragmatická odpoveď znie, že lúky si ceníme pre ich krásu, biologickú rozmanitosť a ako dedičstvo po našich predkoch. No ochrana otvorených trávnatých ekosystémov je v poslednom čase predmetom intenzívnej vedeckej debaty, ak nie rovno paradigmatického obratu.

Les vnímame ako prirodzený stav európskej prírody, čo má jasnú logiku – veď predsa vidíme, že keď prestaneme kosiť, orať a pásť, príroda spontánne smeruje k lesu. Ľubovoľná mapka biómov sveta vám ukáže, že takmer celá Európa má byť pokrytá listnatým alebo zmiešaným lesom – s výnimkou slížika stepí popri Čiernom mori. Ten sa ťahá až do strednej Ázie a Číny a je určený zrážkami – tam, kde prší menej ako 500 mm ročne, stromy nedokážu prevládnuť. Okrem pásma stepí by sme videli ostrovčeky „nelesa“ iba tam, kde reliéf, chlad alebo prebytok vody limituje rast stromov, ako sú skalné bralá, oblasti nad hornou hranicou lesa alebo mokrade. 

Tomuto samozrejmému vzťahu – teda že vegetácia tancuje, ako klíma píska –  vzdorujú tropické trávnaté ekosystémy, savany. Klimaticky sú savany veľmi variabilné, vyskytujú sa v rozmedzí 500 – 3000 mm. Väčšina saván sa nachádza v klimatickej zóne, kde by mohol dominovať les. Mohol, ale nedominuje. Prečo nie? Odpoveď vyjadríme takto: ak existuje rozdiel medzi klimatickým potenciálom a aktuálnym stavom vegetácie, potom je daný ekosystém pod kontrolou konzumentov. 

V Afrike zohrávajú pri regulácii stromov dôležitú úlohu slony, pretože sú také veľké, že ich nedokážu regulovať predátory, a teda sú limitované hlavne dostupnosťou potravy. Jeden slon skonzumuje denne aj 300 kg potravy a vďaka svojej fyzickej sile dokáže stromy vyvracať, poškodzovať, a tak im privodiť predčasnú smrť. Svoju rolu zohrávajú aj antilopy, ktoré ohrýzaním listov brzdia rast stromov. Iné veľké kopytníky ako pakone alebo zebry sa pasú na trávach, takže stromy neregulujú priamo. V tropických savanách je však významný ešte jeden svojský „bylinožravec“ – oheň.