taliansko patrilo medzi štáty, ktoré mali vo svojej výzbroji vzducholode na námorný prieskum už počas prvej svetovej vojny. Ich autor, inžinier a vojak Umberto Nobile navrhol niekoľko polotuhých vzducholodí, ktoré mali podľa neho väčšiu šancu na úspech ako čisto nafukovacie alebo ich protipól – pevné vzducholode typu Zeppelin. Jeho polotuhé vzducholode mali pevný kýl, ku ktorému bola zdola pripevnená gondola pre posádku a zhora nafukovací vak na nosný plyn. Na rozdiel od pevných vzducholodí, ktorých vonkajší tvar bol daný rámovou konštrukciou potiahnutou látkou, polotuhé vzducholode udržiavali svoj tvar tlakom nosného plynu.
Aby sa vyrovnali zmeny jeho objemu v závislosti od teploty a výšky letu, bolo nevyhnutné použiť tzv. balonety. Išlo o vaky, ktoré sa napúšťali stlačeným vzduchom. Ten je hustejší ako nosný plyn a súčasne nafúknutý balonet vo vnútri plášťa vzducholode stláčal aj samotný nosný plyn. Stlačený nosný plyn má vyššiu hustotu a poskytuje tak menší vztlak. Nafukovaním a vyfukovaním balonetov tak bolo možné zabezpečiť stúpanie a klesanie polotuhej vzducholode a súčasne aj jej horizontálne vyváženie. Samozrejme, pre funkciu balonetov bola kľúčová správna funkčnosť palubných motorov alebo generátorov elektriny, ktoré poháňali vzduchový kompresor nafukujúci balonety.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.