každý dnes žijúci pozemšťan má alebo môže mať doma nejaké záznamové zariadenie alebo rádio, odkiaľ počúva hudbu alebo hovorené slovo – tak to bolo väčšiu časť 20. storočia. Už koncom 19. storočia sa zrodil prístroj, ktorý to umožnil. To bola naozaj veľká kultúrna revolúcia, nie neporovnateľná s vynálezom kníhtlače.

V novembri 1877 uviedol Thomas Alva Edison, ktorému vďačíme za elektrickú žiarovku aj filmovú kameru, objav, prístroj fonograf, ktorý odštartoval dlhú cestu možnosti počúvať hudbu a zvuk vôbec aj mimo miest, kde zaznieva – na domáce rádioprijímače sme si museli ešte pár desiatok rokov počkať. Treba poznamenať, že prístroj mal opäť, ako viackrát v histórii, dvoch nezávislých vynálezcov. V roku 1877 predstavil svoj paleofón aj francúzsky básnik a vynálezca Charles Cros, ale nemal peniaze na zostavenie funkčného modelu a patentovať si ho dal Edison. 

Edisonov objav znamenal veľký pokrok. Už predtým, v roku 1867, totiž Francúz Édouard-Léon Scott de Martinville vynašiel fonautograf, ktorý síce dokázal zaznamenať zvuk, ale graficky, na papier. Vynálezca to zamýšľal tak, že by sa potom dal zvukový záznam prečítať očami, čo však, samozrejme, nebolo možné: v pôvodnom koncepte malo ísť o automatickú stenografiu. Je zaujímavé, že v digitálnom veku sa podarilo pôvodný grafický záznam pretlmočiť späť do hudby, takže prvá nahrávka na svete sa vlastne vďaka technológiám „zhmotnila“ až oveľa neskôr.