spočiatku sa dokonca spojili s Boeingom a od roku 1992 spoločne pracovali na koncepte veľkého lietadla s kapacitou viac ako 500 cestujúcich. Prekonali by tak 416 cestujúcich, ktorých v dvoch triedach dokázal prepraviť Boeing 747-400. V roku 1996 sa ale cesty Airbusu a Boeingu opäť rozišli. Boeing sa rozhodol „natiahnuť“ trup 747-čky, aby vo verzii -500 uniesla 462 a vo verzii -600 až 548 cestujúcich. Oproti tomu v Toulouse rozbehli projekt A3XX, ktorý mal v extrémnom prípade v konfigurácii len jednej triedy prepraviť naraz až 900 cestujúcich. 

hub-and-spoke vs. point-to-point 

Prečo obaja hlavní konkurenti hľadali riešenie pre zväčšenie kapacity lietadiel na viac ako 500 cestujúcich? V čase, o ktorom hovoríme, fungovali veľké letecké spoločnosti systémom hub-and-spoke. V systéme hub-and-spoke funguje centrálny „hub“ (uzol), kde sa pasažieri zhromažďujú a prestupujú na iné lety. 

Tento systém si vyžadoval veľké lietadlá, ktoré by medzi jednotlivými uzlami prepravovali veľké množstvá cestujúcich. Tí by potom pokračovali menšími lietadlami do svojich konečných destinácií, ktoré sú pomerne blízko k danému uzlu. Systém sa volá hub-and-spoke, pretože pripomína koleso. Uprostred je hub (uzol) a na všetky strany z neho lietajú na kratšie vzdialenosti lety, ktorých trasy pripomínajú spice (spoke) napr. bicyklového kolesa.