počas svojho súdneho procesu sa nacistický zločinec Adolf Eichmann neustále odvolával na to, že vo vzťahu k vtedajšiemu právu platnému v Nemecku neporušil zákon ani v jedinom bode. Naopak, držal sa ho ako kliešť. Buď sa v niečom mýlil on, alebo jeho sudcovia.
To, aký verdikt vynesieme nad touto dilemou, závisí od toho, čo si predstavujeme pod pojmom práva. Mohol Eichmann beztrestne nakladať so životmi židovských obyvateľov len preto, lebo mu to umožňovali zákony nacistického Nemecka, alebo sa mal riadiť medzinárodným právom, ktoré zakazuje páchať zločiny proti ľudskosti? Alebo mal uposlúchnuť tajomný hlas svedomia? Mal Eichmann právo uprednostniť zákon pred morálkou? Teoretička práva Lucia Berdisová si pri svojej práci kladie podobné otázky.
dve sudkyne
Berdisová raz medzi svojich študentov zavolala dve sudkyne. Študenti sa ich spýtali, či už niekedy museli rozhodnúť nejaký súdny spor nespravodlivo. Prvá z nich povedala, že nikdy, pretože keď sa jej zdalo, že je nejaký zákon nespravodlivý, interpretovala ho tak, aby odkazoval na princípy spravodlivosti a aby bol v súlade s jej osobným morálnym presvedčením.
Druhá sudkyňa odpovedala úplne inak: „Samozrejme, že som už niekedy musela rozhodnúť aj nespravodlivo, pretože som musela uplatniť aj taký zákon, ktorý sa mi nezdal spravodlivý.“
Dve sudkyne použili dva odlišné prístupy k výkonu svojho povolania: jedna sa pokúsila aktívnejšie vstúpiť do výkladu zákona a neváhala ísť aj mimo textu, druhá iba uplatnila to, čo sa v zákone doslovne uvádza.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.