na konci 18. storočia Európania objavili paralely medzi vlastnými jazykmi a sanskrtom a začali sa živo zaoberať indickými kultúrami. Postupne sa zoznamovali s indickými jazykmi, náboženstvami a literatúrou. Záujem o ne významne prispel k vzniku rôznych porovnávacích vedných disciplín. Róberta Gáfrika z Ústavu svetovej literatúry SAV nadchla najmä staroindická literatúra. Tá obsahuje prvky, ktoré nie sú typické pre európsku literatúru. Dôraz sa v nej kladie viac na emócie než na význam. Indická literatúra nehovorí o emóciách priamo, ale prostredníctvom náznakov.
meniaci sa Orient
Gáfrik chodieva do Indie pravidelne každé dva či tri roky. Hovorí, že mnohé z našich európskych predstáv o Indii a nemennom Oriente sú výsledkom neznalosti. „Existuje napríklad starý koncept kálapání, zákaz prekročiť čiernu vodu čiže oceán, no dnes ho tam sotva niekto rešpektuje, nanajvýš nejakí extrémne striktní brahmani. To patrilo minulosti. Kurióznym príkladom bol maharadža Madho Singh II., ktorý sa v roku 1902 vydal na cestu do Anglicka na korunováciu kráľa Eduarda VII. Vzal si so sebou aj veľkú zásobu vody z posvätnej rieky Gangy na pitie, varenie a umývanie, aby sa nemusel dotknúť európskych vôd.“
Aj samotný sanskrt sa vyvíja. Nie je mŕtvy. V Indii sa používa dodnes a stále vznikajú diela písané v tomto starom jazyku. „V Indii,“ hovorí slovenský indológ, „existujú stále rodení hovorcovia sanskrtu. Je ich však len málo, na juhu Indie sa nachádzajú dve dediny, ktorých obyvatelia považujú tento jazyk za svoju materinskú reč.“
Gáfrik sa k sanskrtu dostal ešte v mladosti. V popradskom kníhkupectve objavil starú učebnicu od Iva Fišera a začal študovať. Dnes v tomto starobylom jazyku číta tak literárne, ako aj filozofické texty.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.