História: veda, beletria alebo tovar?

nikde sa zvláštne poznatkové predpoklady vedeckého charakteru nevyžadujú tak málo, ako je to v prípade historického porozumenia alebo historickej práce. Po všetky doby bol dejepis oveľa silnejšie zakorenený v živote než v škole.

V stredovekom systéme vyučovania, tak ako sa vytvoril na základe školského systému neskoršej antiky, nebolo pre dejepis miesta. Sedem artes liberales a tri veľké štúdiá, ktoré ich korunovali, teda teológia, právo a medicína, boli živnou pôdou, na ktorej vyrástla v dôsledku rozvetvenia a špecializácie väčšina moderných vied. Nie však dejepis.

Dejepisectvo rastie tam, kde má určité kultúrne obdobie svoje centrum: na agore, v kláštore, na dvore, vo vojvodcovom stane, v kabinete, v redakcii novín. Fakt, že dejepisecká prax sotva tvorila, respektíve vôbec netvorila súčasť artes liberales, spôsobil, že aj po skončení stredoveku zostala len veľmi slabo zastúpená na univerzitách. Tie v každom prípade vychádzali až do devätnásteho storočia svojím systémom vyučovania zo starého systému.

Medzi mužmi, ktorí boli vychýrení ako dejepisci storočí humanizmu a romantizmu, je len málo takých, čo pôsobili na školách. Z veľkých historických diel tých čias je sotva niektoré produktom univerzity.

Devätnáste storočie prinieslo pre historickú prax a historickú vedu veľkú zmenu. Veda všeobecne sa stala od konca osemnásteho storočia oveľa väčšmi integrujúcou súčasťou kultúry a spoločnosti, než bola predtým. Stanovila si prísnejšie a vyššie nároky, ktoré bolo možné uspokojiť len na živnej pôde štúdií, teda na univerzite. Tak sa aj história stala akademickou vedou, a krajina, ktorá ju na túto úroveň pozdvihla, totiž Nemecko, priniesla v devätnástom storočí nepochybne najväčší počet významných historikov, a tí boli všetci školskými pracovníkmi.

kultúra záujmu o dejiny

Obrat smerom k univerzite neodstránil dotyk dejín s kultúrnym životom. Ak by k tomu došlo, znamenalo by to obrat k zlému. Pretože dejepis, ktorý pracuje bez živého kontaktu s národnou kultúrou a nemá zanietený záujem o vyvinuté publikum, sa neuberá správnou cestou. To v žiadnom prípade neznamená, že by všetka historická činnosť mala smerovať k populárnym predstavám. Naopak.

„Pri chápaní sveta nemožno ani na okamih oddeľovať dnešok od minulosti.“

Tak v dejinách, ako aj v každej inej vede zostáva dosť práce pre odborníka. O tej sa bežný čitateľ nemusí alebo netúži nič dozvedieť a chýbala by mu pre ňu intelektuálna citlivosť. Skúmanie, kritické čistenie, publikovanie, interpretovanie, kombinovanie zostáva v plnej miere doménou školených vedeckých pracovníkov. No veľký obraz minulosti, ktorý je za ich prácou alebo sa nad ňou vznáša, zostáva solídnou záležitosťou ich všetkých.

Úlohu byť orgánom kultúry, vďaka ktorému si kultúra uvedomuje svoju minulosť, možno splniť len prostredníctvom historickej vedy, ktorej atmosféru a rezonančné dno tvorí veľký život jej epochy.

Každá kultúra sa vyznačuje určitým stupňom zahĺbenia sa do minulosti. V každej kultúre prežívajú obrazy bývalej skutočnosti, ktoré sa jej týkajú a sú jej srdcovou záležitosťou. Tieto obrazy nadobúdajú rozličné podoby a pre kultúru, ktorá ich vytvára, sú „históriou“.

Nadobúdajú formy mýtu, ságy, legendy, kroniky, skutkov alebo historickej ľudovej piesne. Pre kultúru, v ktorej všetky tieto formy vznikajú a slúžia jej, znamenajú do istej miery to, „čo sa skutočne udialo“. Nenapĺňajú tu len životnú potrebu, ale aj potrebu pravdy. Ak odumrie viera v pravdu rozprávaného, skončí sa produktívna doba danej formy.

Formy fiktívnej predstavivosti, akými sú pastierska poézia a román, oddeľuje od spomínaných foriem hlboká priepasť. Od chansons de geste po „bretónsku látku“ skutočného románu urobila kultúra taký veľký krok ako Trivikrama, ktorý troma krokmi zmeral Nebo i Zem. Čím menej je rozvinutá kultúra, v ktorej sa uskutočňujú tieto formy, tým zreteľnejšie prezrádza svoj súvis s rituálom.

keď Klio hľadá zákazníkov

Dnes už poznanie modernej civilizácie, pokiaľ ide o jej minulosť, nepredstavuje mýtickú formu, ale formu kritickej vedy. Dnešná kultúra, ktorá sa uspokojuje s mýtickými koncepciami (dodnes ešte taká skutočne jestvuje), prepadáva detinskému sebaklamu. Keď predstierame, že veríme historickým konštrukciám, o ktorých vieme, že sú vymyslené, sme ako postava otca v jednom anglickom románe, hrajúceho sa s vláčikom svojho synčeka.

Forma poznávania minulosti, ktorá zodpovedá našej kultúre, môže byť jedine vedecko-kritická. Vzťah medzi kultúrou a jej historickým poznaním bude tým uspokojivejší, čím väčšie množstvo civilizovaných ľudí bude schopné užívať očistený produkt historickej vedy.

Preto sa dá v našej civilizácii označiť obsah historického poznania za najvyšší vtedy, keď sa vede podarí priniesť kriticky očistený produkt takej evidentnej životnej hodnoty, že ho všeobecne vzdelané publikum akceptuje, že po ňom zatúži a strávi ho. Čím viac čitateľov si žiada vedeckú históriu a nebojí sa striktnej vecnosti, rýdzo vedeckého zámeru ani skromného rozvinutia, tým viac to svedčí v prospech kultúrnosti a o spôsobe, akým historická veda napĺňa svoje poslanie.

Ak si, naopak, dokáže Klio (grécka múza dejepisectva – pozn. red.) získať zákazníkov len tým, že o čosi zľaví z prísnych nárokov a predpíše si to ako formu poznávania, primeranú jej dobe, potom čosi nie je v poriadku ani s kultúrou, ani s vedou.

„Čím viac čitateľov si žiada vedeckú históriu, tým viac to svedčí v prospech kultúrnosti.“

Populárna podoba dejín sveta s dôrazom na kultúru a umenie a s množstvom ilustrácií ide na dračku. A takisto malé stručné príručky, spracúvajúce určitý historický výsek, vydávané v malom formáte zväčša ako súčasť nejakej edície a často vynikajúco spracované tými najkompetentnejšími autormi. Nakoniec memoáre, biografie, lokálne dejiny a tak ďalej...

Na druhej strane sa však predsa len zdá, akoby dnešné veľké postavy v oblasti historickej vedy už neznamenali to, čo predstavovali ich predchodcovia. Neznel azda Micheletov alebo Macaulayovej hlas v ich časoch zvučnejšie než dnes? Jedna z príčin tohto stíšenia by mohla spočívať vo všeobecnej zmene kultúrnej orchestrácie.

Súzvuk písaného slova sa dnes stal hlučnejším, difúznejším, amorfnejším, rozptýlenejším a diskontinuitnejším, takže hlas niektorých partov zaznieva menej zreteľne. V každej oblasti sa čoraz viac strácajú veľké hlasy vo všeobecnom zvuku, vytváranom celkom.

príliš ľahké zhrnutia

No jestvuje ešte úplne iná okolnosť, ktorá historickej vede komplikuje napĺňanie jej najvyššej kultúrnej funkcie. Je to konkurencia literatúry. Tá sama osebe inak vôbec nie je nelojálnym partnerom. Literatúra je rovnako ako veda ústrednou kultúrotvornou formou. Jej funkcia nespočíva v písaní krásnych básničiek či príbehov, je tu na to, aby nám pomáhala porozumieť svetu. Porozumieť mu inými prostriedkami než veda.