Ivana Taranenková: Chýba nám presná veta

taranenkovej výskum literatúry sa sústreďuje na dve oblasti: na súčasnosť a na devätnáste storočie. Nemyslí si však, že devätnáste storočie patrí už len minulosti. Posledný rok jasne ukázal, že veľa zabudnutých tém sa až hrozivo prebudilo. Keď číta historickú tlač, desí ju podobnosť s dnešnou situáciou a opätovný nárast nacionalizmu a jeho odnoží. „Devätnáste storočie máme stále v sebe. Či už je to problematika národa, národnej identity, alebo problematika triedy. Dívať sa do minulosti sa oplatí, ak chceme vedieť, aké sú naše perspektívy.“

čo vieme o našej literatúre?

Za posledných desať rokov prevažoval podľa Taranenkovej v slovenskej literatúre autobiografický princíp. Najvýraznejšou témou sa stala individuálna identita. Neustále riešenie vlastného Ja môže neraz pôsobiť až narcisticky. A čitateľov už vie dosť unavovať. „Napriek niekoľkým pokusom tu máme málo próz, ktoré dokážu hodnoverne zachytávať obraz doby tak, ako to robí v románe Sloboda americký spisovateľ Jonathan Franzen.“

„V čase, keď sa cenia skôr štúdie v medzinárodných impaktovaných časopisoch, to nemajú literárni vedci ľahké.“

Podľa Taranenkovej sa na úrovni dnešnej slovenskej literatúry podpisuje nedostatok dôslednej redakčnej práce. Zdá sa jej, že mladší spisovatelia v záverečnej fáze zanedbávajú prácu s textom. „Na mnohých literárnych textoch vidno, že sú uponáhľané. Vo vydaniach ostávajú gramatické a štylistické nedostatky. S takýmito prípadmi sa často stretávame aj pri prekladoch.“ Je to vždy autorova osobná vec, ako a kedy knihu vydá. No na nelichotivej situácii sa podpisujú aj vydavateľské praktiky. Ak má byť kniha ukazovateľom úrovne nášho jazyka, potom by autori nemali pristať na rýchlokvasené vydania. „Samozrejme, sú aj výnimky, predovšetkým autori staršej generácie,“ dodáva Taranenková, „spomeniem napríklad Pavla Vilikovského, autora najpresnejšej vety v slovenskej próze. Dnes nám presná veta chýba, a to nielen v literatúre.“