kiahne spôsobuje ich vírus zvaný variola. Tento vírus je výnimočný v tom, že zo všetkých živočíchov napáda len človeka. Nemohli ho teda prenášať iné zvieratá či hmyz, ako je to časté u iných infekčných chorôb. Jeho prenos bol možný len z človeka na človeka. Keď sa u chorého objavili prvé príznaky, v jeho ústach a krku sa začali tvoriť milióny vírusov. Dostali sa do slín a pri rozprávaní či kašľaní sa rozprášili do okolia. Ktokoľvek, kto bol dostatočne nablízku, ich mohol vdýchnuť a stať sa tak ďalším článkom v infekčnom reťazci.

choroba

Infikovaný človek bol prvých sedem až desať dní úplne bez príznakov a zvyčajne sa cítil celkom zdravo. Vírus sa však za ten čas v organizme množil a postupne sa v ňom usádzal. Prvými príznakmi boli zimnica a vysoká horúčka, nasledovali veľké bolesti hlavy a chrbta. Poniektorí ľudia prepadali do delíria, alebo mali kŕče. Po pár dňoch horúčka aj ostatné symptómy ustúpili. Postupne sa však v ústach a na tvári začali objavovať malé červené škvrny. 

„Boli to práve kiahne, ktoré boli hlavnou príčinou slepoty v Európe v sedemnástom a osemnástom storočí.“

Škvrny sa rozširovali na celé telo, najhustejšie boli na tvári a na končatinách. Pacient začal mať problémy s prehĺtaním, škvrny v ústach a v hrdle sa zväčšovali, začali sa plniť bielou tekutinou a postupne zvredovateli. Pľuzgiere sa zarezávali čoraz hlbšie do kože a spôsobovali nevýslovnú bolesť. Boli ich tisícky. Niekedy pokrývali prakticky celú tvár. Ich nárast pokračoval približne dva týždne a postupne sa zmenili na chrasty. Túto fázu často prežilo len sedem z desiatich pacientov. Tým, ktorí mali to šťastie a chrasty sa im začali odlupovať, postupne ustupovali aj ostatné symptómy a prestali byť infekční. Chrasty však zanechávali na tvári a na tele hlboké jazvy, ktoré zostali uzdraveným pacientom na celý život. Niektorí z tých, čo prežili, oslepli. Boli to práve kiahne, ktoré boli hlavnou príčinou slepoty v Európe v sedemnástom a osemnástom storočí. Ale tí, čo prežili, bez ohľadu na následky, boli už voči ďalšiemu ochoreniu imúnni.

Keďže vírus sa prenášal len z človeka na človeka, na jeho infekčnosť bola potrebná určitá hustota populácie. Preto nie je nič čudné na tom, že kiahne sa objavili najskôr v starovekých centrách civilizácie v Egypte a juhovýchodnej Ázii. Prvým známym nositeľom je – nie celkom známy – egyptský faraón Ramesse V. Vládol len štyri roky okolo roku 1100 pred naším letopočtom. Nezachovalo sa veľa informácií o jeho živote, zachovala sa však jeho múmia. Na tvári a na ramenách zoschnutej múmie sú zreteľné jazvy po kiahňach.

V starovekej Indii sa zachovali popisy kiahní z ešte staršieho obdobia. O tom, akú vážnosť malo ochorenie u obyvateľov, svedčí aj existencia hinduistickej bohyne zasvätenej tomuto ochoreniu. Volala sa Sitala Mata.

V Európe sa kiahne spomínajú prvýkrát ako príčina „Aténskeho moru“ v roku 430 pred naším letopočtom. Epidémia trvala asi dva či tri roky a spôsobila smrť štvrtiny aténskych vojakov a podobného počtu mestského obyvateľstva. „Antoniansky mor“, ktorý trápil staroveký Rím v rokoch 165 – 180 a spôsobil smrť asi päť miliónov ľudí, sa tiež pripisuje kiahňam. Vlny epidémií kosili obyvateľstvo miest a vidieka aj v stredoveku. Jeden z dôvodov, pre ktorý museli Hunovia v piatom storočí ustúpiť z Galie, mohla byť tiež epidémia kiahní. A práve vďaka Hunom má aj kresťanský svet svojho patróna chorých na kiahne. Je ním Svätý Nicasius, ktorý ako biskup z francúzskeho Reims prežil infekciu kiahní. Následne nato ho Hunovia popravili, čím z neho spravili svätca.