dojičky boli voči kiahňam natoľko odolné, že v čase epidémií sa mohli starať o chorých bez rizika, že by sa samy smrteľným ochorením nakazili. Museli však predtým ochorieť na chorobu známu pod menom kravské kiahne. Ako hovorí názov, napádajú najmä hovädzí dobytok, môžu sa však z kráv prenášať aj na človeka. Deje sa to hlavne dotykom s pľuzgiermi, ktoré sa chorému dobytku tvoria na vemene. Preto nimi boli infikované najmä dojičky.
Prejavy ochorenia sú podobné prejavom pravých kiahní, majú však nepomerne miernejší priebeh. A čo je najdôležitejšie, ochorenie na tieto „mierne“ kiahne chráni pred ochorením na ich smrteľné príbuzné. Táto skutočnosť nebola úplne neznáma už v Anglicku 18. storočia. Prvým, kto si ho však trúfal aktívne využiť, bol jeden múdry anglický statkár.
Benjamin Jesty
Benjamin Jesty bol prosperujúci farmár žijúci v dedine Yetminster, ležiacej na juhu Anglicka. Vlastnil veľký kamenný statok známy pod menom Upbury a bol jednou z opôr miestnej komunity. V čase nášho rozprávania, v roku 1774, bol v najlepšom veku. Mal tridsaťsedem rokov a už štyri roky bol šťastne ženatý. So ženou Elisabeth mali dvoch malých chlapcov a jednu čerstvo narodenú dcérku.
Svoju rodinu a farmu riadil rukou pevnou a rozhodnou. Navyše bol aj dobrým pozorovateľom a vedel si spojiť zdanlivo nesúvisiace fakty. Všimol si, že keď v okolí prepukla jedna z mnohých lokálnych epidémií kiahní, on ani jeho dve dojičky, Anne a Mary, neochoreli. Pamätal si, že ešte ako mladý chlapec ochorel na kravské kiahne a vedel tiež, že aj obidve mladé ženy toto ochorenie dostali. Napadlo mu, že by aj jeho žena a jeho dvaja malí synovia mohli byť chránení pred ochorením na pravé kiahne. Chránení tým, že by tiež dostali kravské kiahne. V ich prípade by to však bola infekcia cielená.
„Všimol si, že keď v okolí prepukla jedna z mnohých lokálnych epidémií kiahní, on ani jeho dve dojičky, Anne a Mary, neochoreli.“
Keď v okolí Yetminstru prepukla ďalšia epidémia kiahní, rozhodol sa konať. Vzal všetkých troch na pastviny jednej zo susedných fariem. Pastviny boli neďaleko od ich farmy, ani nie štyri kilometre, a tak tam všetci išli pešky. Jesty našiel kravu so zjavnými znakmi kravských kiahní. Vzal veľkú plátaciu ihlu, trochu ňou rozškrabal ramená manželky a synov a do raniek preniesol infekčný materiál z pľuzgierov na kravskom vemene. Keď sa celá operácia skončila, pokojne sa vrátili domov, do Upbury.
Obaja chlapci mali len mierne lokálne prejavy infekcie a zakrátko celkom vyzdraveli. O niečo horšie dopadla Elisabeth. Jej prejavy boli celkom vážne a chvíľu mal Jesty dokonca obavy o jej život. Nakoniec však aj ona vyzdravela a farmárov pokus dopadol úspešne.
Benjamin Jesty si bol určite vedomý rizika, do ktorého sa púšťa. To, čo zrejme úplne neodhadol, bola reakcia okolia. Cielené prenesenie choroby zo zvieraťa na človeka bolo považované za odporný čin. Sám autor bol označený za netvora a stal sa objektom hlbokého opovrhnutia. Všade, kde sa objavil, sprevádzali ho nadávky a preklínanie. Čas však zahojil nielen škrabance na ramenách manželky a synov, ale postupne zmierňoval aj nepriateľstvo Jestyho okolia. Najmä, keď sa postupne ukázalo, že ani manželka, ani jeho synovia na pravé kiahne nikdy neochoreli.
Ďalší život Benjamina Jestyho a jeho rodiny už nebol ničím výnimočný. V roku 1797 sa s rodinou presťahoval do mestečka Worth Matravers na dorsetských útesoch. Od dobrého života dosť pribral a v roku 1816, ako 79-ročný, zomrel. Na jeho náhrobný kameň mu dala manželka vytesať nasledovný nápis: „ Na pamiatku Benjamina Jestyho, ktorý odišiel zo života 16. apríla 1816 vo veku 79 rokov...bol to priamy a čestný muž: bol obzvlášť známy tým, že bol prvým (známym) človekom ktorý zaviedol očkovanie kravskými kiahňami a ktorý silou svojho presvedčenia urobil tento pokus na svojej manželke a dvoch synoch v roku 1774.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.