Človek je šikovný tvor

dokáže sa napríklad pozerať nielen pomocou svetla, ale aj pomocou elektrónov. A vie sa nimi pozerať tak dobre, že detailne vidí stavbu zložitých biologických molekúl. Alebo dokáže počúvať nielen pomocou zvuku, ale aj pomocou gravitačných vĺn. A vie to tak dobre, že jasne počuje kolaps dvoch čiernych dier, ku ktorému došlo pred miliardou rokov. A dokáže tiež merať dĺžku dňa nielen pozorovaním Slnka, ale aj pomocou vtipného vnútrobunkového mechanizmu. Teda, to nie je až taký výkon, to dokáže aj ovocná muška drosophila. Ale človek dokáže pochopiť, ako to tie mušky, aj on sám, vlastne robia.

Za všetky tieto veci boli v tomto roku udelené Nobelove ceny. Získalo ich deväť konkrétnych ľudí, ktorých mená väčšine z nás nič nehovoria a okamžite ich zabudneme, ale aj tak ich treba spomenúť. Takže tu sú: Jacques Dubochet, Joachim Frank, Richard Henderson (chémia), Jeffrey Hall, Michael Rosbash, Michael Young (medicína), Rainer Weiss, Barry Barish, Kip Thorne (fyzika). Ak chceme, môžeme im závidieť. Ak chceme, môžeme sa rozčuľovať nad politickou nekorektnosťou a sociálnou nespravodlivosťou (všetko sú to bieli muži z bohatej časti sveta – piati z nich sú Američania, zvyšok je zo západnej Európy). Ale môžeme sa na to pozerať aj inak. Môžeme v tom vidieť úspech nielen týchto konkrétnych ľudí, ale ľudí všeobecne. Nielen oni deviati, my všetci sme to dokázali.

chémia

Farebné obrázky rôznych biologicky mimoriadne významných makromolekúl sú dnes natoľko bežné, že väčšina z nás sa ani nepozastaví nad tým, odkiaľ vlastne vieme, že tie molekuly vyzerajú práve takto. Dokonca len málokto si naplno uvedomí, že to nie sú rukou nakreslené obrázky, ale akoby fotografické snímky. Snímky rozloženia atómov v molekulách. To ako sa dá niečo také dosiahnuť?

Tak v prvom rade potrebujete fakt dobrý mikroskop. Až taký dobrý, že nijaký taký neexistuje. Nech robíte čo robíte, nech brúsite šošovky akokoľvek dokonalým spôsobom, dosiahnuť sa dá len určité rozlíšenie a ďalej už fyzika nepustí. Lenže s fyzikou je to tak, že často pustí aj tam, kam nepustí. Vtip je v tom, že to urobí inak. Ak namiesto „ohmatávania“ vzorky svetlom v optickom mikroskope skúsime „ohmatávanie“ elektrónmi, zrazu sa dajú dosiahnuť rádovo vyššie rozlíšenia.