šestnásteho júla 2016 sme sa siedmi jaskyniari (S. Solarczyk, A. a M. Atraszkiewiczovci, I. Šulek starší aj mladší, M. Prokop a P. Herich) vypravili do Štefanovej jaskyne. Vďaka jej novému, ťažko vybojovanému vchodu, sme nemuseli merať cestu cez staršie časti jaskyne, celé hodiny sa plaziť, iba občas kráčať, liezť a preliezať. Namiesto toho sme sa cez vertikálny komín razom ocitli v mohutných priestoroch Kasprovej šikminy. Ďalej poznal cestu už len jediný z nás, ostatní mu museli dôverovať, že sa správnou cestou aj vrátime.
Cieľom dňa bola nádherná, okrúhla studňa s kolmými čiernymi stenami, zvaná Tajomná šachta v Eldoráde. Vždy, keď sme sa tu od objavenia priestorov v roku 2010 pohybovali, padal na nás večný dážď kvapiek vody z nedozerného stropu, a tak sme sa tam dlho nezdržiavali. Tajomná šachta mala vo výškach nedostupných stien okrúhle otvory, ústia chodieb vedúcich do neznáma dráždili predstavivosť.
Za tých pár rokov od prvých krokov tunajšími končinami sa však čosi zmenilo. Ľadovo studeného dažďa tu bolo po výdatných zrážkach na povrchu viac než inokedy. Nepríjemne a zo všetkých strán (po odrazoch od skalných blokov dna šachty) zmáčal naše oblečenie. No teraz sme už vedeli, že hoci budeme aj mokrí, v nepohode neostaneme pridlho. Povrch je nie tri, ale iba trištvrte hodiny odtiaľto.
Ako inak človek jaskyňu vníma, keď už nemusí odkladať sily na dlhú cestu von, keď dohliadne tam, kam chce ísť a ocitne sa tu v spoločnosti viac než dvoch ďalších spoločníkov (mnoho sa nás na ťažké prieskumné akcie nezvyklo nazbierať). Návštevníci po nás možno ani nepochopia, prečo sme tento konkrétny priestor pomenovali Tajomnou šachtou. Namiesto predpokladaného komplikovaného technického lezenia sme si šachtu v rýchlosti silnou lampou odspodu prezreli, snažili sa zapamätať správne pohyby lezenia a miesta chytov – pretože po stenách tiekli menšie potoky striekajúce všade navôkol. Potom sme už iba chvatom v priebehu chvíle bez lana vyliezli k otvorom. Úplne mokrí, no v krátkom okamihu sme vošli do chodieb, ktoré nás po celý ten čas tak lákali.
„Každá vrstva horniny v sebe uchováva časť záznamu o podmienkach života na Zemi v čase svojej sedimentácie.“
Strop šachty sme nedosiahli, divoký zával ozrutných skalných blokov zapretých v prírodnej klenbe vertikálnej bašty nám opäť odobral síl a odvahu pokračovať nahor. Napokon sme priestory zamerali a nakreslili ich mapu, zatiaľ čo ostatní šli ďalej alebo sa už pomaly vracali na dohodnuté miesto stretnutia, pod veľký žulový okruhliak – neprehliadnuteľný ozrutný kameň, ktorý sa sem zrútil z povrchového koryta Demänovky pravdepodobne cez šachtu podobnú tej predchádzajúcej. Kameň vždy pútal pohľady prieskumníkov, a v jeho tieni v strope chodby čakala na nás drobná, nenápadná skamenelina. Iba pár centimetrov veľká kostra chrbtovej časti akéhosi tvora, niekoľko stavcov a rebrá. Asi pred 244 000 000 rokmi tu zahynulo malé zviera.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.