Na Mesiac a ešte ďalej

myšlienka vytvoriť americkú kozmickú agentúru nabrala obrátky po tom, čo v októbri 1957 naplno prepukla kauza Sputnik. Rusi sa pochválili prvým satelitom. Pre Spojené štáty to bola facka priamo do tváre. Reakcia USA bola raketová. V lete 1958 mal Kongres hotovú legislatívu a o tri mesiace na to už NASA spustila operácie, zamestnávala 8 000 ľudí a pracovala so 100-miliónovým rozpočtom. Vesmírne preteky sa začali. 

program Apollo 

Vyletieť ku hviezdam aj na vrchol. Prezident J. F. Kennedy chcel v roku 1961 Rusko pokoriť za každú cenu. Nechal si zavolať vtedajšieho šéfa NASA, Jamesa Webba, aby mu vyčíslil, koľko by stálo dostať ľudí na Mesiac. Tých 300 miliónov dolárov sa mu najskôr zdalo priveľa, no keď v apríli s veľkou pompou vyletel ako prvý do kozmu Jurij Gagarin, ultra drahý projekt dostal zelenú. „Človek pristane na Mesiaci a vráti sa bezpečne naspäť na Zem,“ vyhlásil Kennedy v máji 1961 pred Kongresom. 

Na vtedajšie možnosti techniky bol program Apollo riadny kúsok. NASA preto výberu posádky venovala náležitú pozornosť. Rozhodnutie zveriť misiu do rúk niekdajších bojových pilotov, schopných pohotovo reagovať, sa ukázalo ako správne. Keď 20. júla 1969 lunárnemu modulu zlyhalo automatické riadenie, Neil Armstrong musel na povrch Mesiaca dosadnúť manuálne. Jediná chyba mohla celú misiu premeniť na katastrofu. Od tragédie posádku delilo asi 30 sekúnd – viac paliva totiž po pristátí modulu nezostalo. V Houstone sa napokon ozval z reproduktorov Armstrongov hlas: „Orol pristál.“ Riadiacim strediskom sa rozľahli oslavné výkriky – a to nielen pre úspešné pristátie. Spojené štáty si pripísali skutočne veľké víťazstvo.

Po misii Apollo 11 nasledovali ďalšie lety na Mesiac. Na povrchu našej obežnice zanechalo stopy dvanásť Američanov. Domov na Zem však priniesli niečo oveľa cennejšie – vedecké dáta a najmä dôkaz, že kozmické lety s ľudskou posádkou aj za orbit našej planéty sú možné. Na prelomový program Apollo chcú teraz Spojené štáty nadviazať. No časy sa menia a nové projekty plánujú spolu s Ruskom. NASA a Roskosmos chcú vybudovať vesmírnu stanicu na obežnej dráhe Mesiaca, niečo ako vstupnú bránu do hlbokého vesmíru. So začiatkom výstavby sa počíta už okolo roku 2025a poslúžiť má aj pri dlhoočakávanej misii na Mars. 

mars

NASA sa do štúdia Marsu pustila už v 60. rokoch. Začínala preletmi, neskôr to boli sondy na obežnej dráhe a vrchol bádania na Marse zatiaľ predstavujú roboty a vozidlá zoslané priamo na povrch planéty. Američania doteraz poslali smerom k Marsu 21 misií.

„Tragédie sú pre NASA dodnes mementom.“

Pôsobivé poznatky sa podarilo získať vozidlu Curiosity, ktoré už šesť rokov behá po povrchu červenej planéty. Vo vzorkách tamojšej pôdy objavilo organické látky a v atmosfére zas metán. Objavy môžu dokazovať existenciu života. Vedcov to povzbudilo v bádaní a ďalej ich ženie aj zistenie, že na Marse by aj dnes mohla byť tečúca voda. Sonda Mars Reconnaissance Orbiter v marťanskej pôde totiž našla hydratované soli, ktoré zabezpečia tečúcu vodu aj pri -70 stupňoch Celzia. 

Sonde Maven sa zas podarilo odkryť iné tajomstvo Marsu. Odhalila, že kedysi bol úplne iným svetom s hustou atmosférou, no pred vyše tromi miliónmi rokov o ňu prišiel a zmenil sa na chladnú a púštnu planétu. Odpoveď na otázku, čo sa stalo, bola prekvapivá – odviali ju slnečné búrky. Naše Slnko bolo v tom čase oveľa aktívnejšie, než je teraz. Atmosféru solárny vietor odvial podobne, ako keď vám sušič z rúk odfúkne vodu. No ohromujúce bolo aj zistenie, že pôvodná marťanská atmosféra bola dokonca dostatočne hustá a teplá na to, aby na povrchu boli rieky aj oceány. Ukazuje sa teda, že to kedysi mohlo byť miesto vhodné pre život.