reč je o takzvanej novej divočine, s ktorou sa môžete stretnúť v posledných desaťročiach čoraz častejšie najmä tam, kde z rôznych dôvodov človek ukončil nejaké svoje aktivity a opustené miesta si adoptovala príroda. Tento fenomén je dnes typický najmä v mestskej a prímestskej krajine, čiastočne aj na vidieku, napríklad v areáloch opustených družstiev.
Pomenovanie vzniklo v Česku – do života ho uviedli najmä ekológovia Zdeněk Lipský, Jiří Sádlo a Petr Pokorný. Nová divočina sa väčšinou nedá zaradiť do žiadnej tradičnej škatuľky, ide o miesto ponechané napospas svojmu osudu, ktoré človek ovplyvňuje minimálne. Už na prvý pohľad pôsobí neupravene, je zarastené vysokými bylinami, nepreniknuteľnými húštinami, zakopávame o spadnuté tlejúce drevo. Väčšinou sa tu darí exotickým zavlečeným druhom, vegetácia a ruiny vytvárajú až postapokalypticky pôsobiace zákutia, naháňajúce panickú hrôzu všetkým perfekcionistom.
postagrárna divočina a mestské pralesy
Deväťdesiate roky minulého storočia boli na Slovensku dobou, keď sa výrazne zmenil spôsob, akým sa dovtedy v krajine hospodárilo. Ubudlo poľnohospodárskych družstiev, sadov i záhradkárskych kolónií, utlmila sa ťažba viacerých nerastných surovín, zrušili sa celé odvetvia priemyslu a napospas zostali mnohé štátne objekty, napríklad priemyselné areály či kúpeľné komplexy.
Niekedy stačil jediný rok a nad úsilím niekoľkých generácií začali prevažovať spontánne prírodné procesy, ktorým sa v odborných kruhoch hovorí ekologická sukcesia. Vznikli tak často nevídané, niekedy doslova bizarné typy vegetácie a na ňu viazané živočíchy –spomínaná nová divočina. A tá si časom našla nielen svojich nových obyvateľov, ale aj objaviteľov a dokonca nadšencov. Najväčšiu časť novej, takzvanej postagrárnej, divočiny nájdeme na vidieku, konkrétne na mieste bývalých polí, lúk, pasienkov alebo záhrad. Z mnohých dôvodov ju väčšinou jednomyseľne vnímame ako nežiaduci fenomén. Druhým typom, ktorý by mohol zaujímať človeka urbánneho, je divočina mestská.
Výstižný termín na mestské pralesy sa hľadá ťažko. Nie sú to pralesy v zmysle prastarých lesov, pretože nemajú viac ako sto rokov. Vyznačujú sa však väčšou spontaneitou, výraznejšou dynamikou a väčšinou ešte komplikovanejšou priechodnosťou než pralesné rezervácie. Takéto pseudopralesy vznikajú vo vnútroblokoch, na opustených skládkach, uprostred ruín starých tovární alebo premenou opustených lúk, sadov či opustených záhrad. Sú to miesta, ktoré zarastajú najčastejšie agátmi, jaseňmi, pajaseňmi alebo bazou. Miestami sa darí mimoriadne cesnaku a planým egrešom s drobnými, ale mimoriadne sladkými plodmi. Ekologické podmienky v pseudopralesoch sú veľmi špecifické. Vysoký obsah dusíka v pôde nevyhovuje väčšine rastlín, zato poteší niekoľko odolných druhov, napríklad žihľavu, lastovičník a lipkavec. Majetnícky sa správajú agáty, z ich rozkladajúcich sa listov sa do pôdy uvoľňujú fenolkarboxylové kyseliny, ktoré bránia semenám väčšiny rastlín, aby vyklíčili.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.