nobelove ceny sa odovzdávajú každý rok 10. decembra. Súčasťou ceremoniálu sú prednášky laureátov určené širšej verejnosti. Tieto prednášky (dostupné na internete) sú dobrým zdrojom informácií (z prvej ruky) o ocenených objavoch. Pre tých, ktorí nemajú chuť si tieto prednášky pozrieť, ponúka .týždeň vždy vo vianočnom čísle aspoň základný prehľad objavov, za ktoré boli ceny v danom roku udelené. Pre tých, ktorí majú na prednášky chuť, môže tento prehľad slúžiť ako predjedlo.
vodík
Keď mal vesmír necelých 377 000 rokov, bol vyplnený najmä svetlom, protónmi a elektrónmi. To svetlo, t.j. elektromagnetické žiarenie, s tými elektricky nabitými protónmi a elektrónmi veselo interagovalo. Potom sa odrazu protóny a elektróny spojili do elektricky neutrálnych atómov najmä vodíka, čo bol vo vývoji vesmíru dosť dôležitý moment. S neutrálnymi atómami totiž svetlo takmer neinteragovalo, takže sa v podstate neporušené (hoci modifikované) zachovalo dodnes. Ľudia ho náhodou objavili v roku 1964 (Nobelova cena za tento objav bola udelená v roku 1978). Jednou zo základných vlastností tohto svetla (modifikovaného na mikrovlnné žiarenie) bola jeho izotropnosť – zo všetkých smerov k nám prichádzalo rovnako. Presne tak, ako to vyžadoval kozmologický model nazývaný Hot Big Bang.
Začiatkom 90. rokov sme sa jemným preskúmaním spomínaného žiarenia dozvedeli dôležité podrobnosti o vývoji vesmíru (Nobelova cena bola za to udelená v roku 2006). Jedným zo základných zistení bolo, že toto žiarenie nie je až tak úplne izotropné, ale obsahuje drobné anizotropie. Opäť v súlade s modelom Big Bangu, medzičasom podrobnejším a sofistikovanejším.
Obidve spomínané Nobelove ceny boli udelené za experimentálne objavy, ich kozmologická interpretácia však bola možná len na základe teoretických prác z kozmológie. A práve za tieto práce dostal polovicu tohtoročnej ceny za fyziku kanadsko-americký kozmológ James Peebles.
Vráťme sa však k ranému vesmíru. Zo spomínaných atómov vznikli v dôsledku gravitácie hviezdy, v nich jadrovými reakciami vznikli jadrá ťažších prvkov a keď tieto hviezdy na konci svojho vývoja vybuchli, dostali sa ťažšie prvky do medzihviezdneho priestoru. Gravitácia ich opäť spojila do hviezd, a celý cyklus sa mohol niekoľkokrát opakovať (o Slnku sa predpokladá, že je hviezdou prinajmenšom tretej generácie).
„Cieľom každého základného výskumu je dozvedieť sa o tomto svete viac, než sme vedeli doteraz.“
A ako je to s planétami? O Slnku vieme, že má planéty, ale ako je to s inými hviezdami? O tom sme dlho nevedeli nič, pretože planéty nesvietia a ďalekohľadmi sa preto nedajú vidieť. Dajú sa však pozorovať nepriamo vďaka tomu, že tak ako Zem neobieha okolo Slnka, ani iné planéty neobiehajú okolo svojich hviezd. Počkať, Zem neobieha okolo Slnka? Nuž, nie celkom. V skutočnosti obiehajú planéty aj hviezda okolo jedného bodu (takzvaného hmotného stredu). No a prejavy pohybu hviezdy okolo tohto bodu sa dajú síce ťažko, ale predsa len pozorovať. Prvý raz sa to podarilo v roku 1994 pre hviezdu 51 Pegasi. Hviezda sa pohybovala presne tak, ako sa má pohybovať hviezda s planétou približne s hmotnosťou Jupitera a veľmi blízkou obežnou dráhou. Takto objavili švajčiarski astronómovia Michel Mayor a Didier Queloz prvú planétu mimo našej sústavy. A dostali za to druhú polovicu tohtoročnej Nobelovej ceny za fyziku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.