vo fyzike sme si zvykli na veľké zjednotenia. Od čias Isaaca Newtona sa postupne ukazuje, že rôzne prírodné zákony nefungujú nezávisle, ale sú medzi sebou poprepájané. Newton v roku 1687 ukázal, že jablko padá zo stromu podľa rovnakých pohybových zákonov ako Zem obieha okolo Slnka. Predtým si ľudia mysleli, že nebeské procesy a prírodné deje tu na Zemi majú principiálne iný charakter. Newton ukázal, že ide o prejavy jednej a tej istej mechaniky. A tým sa to neskončilo. V druhej polovici devätnásteho storočia Maxwell dokázal, že elektrické a magnetické javy sú rôznymi prejavmi tých istých fyzikálnych zákonov a do balenia k nim prihodil aj celú optiku. Za lomom svetla na hladine vody, za bleskami a za rádiovými vlnami je tá istá fyzika – elektromagnetizmus. Na prelome storočí sa ukázalo, že termodynamické deje, ako ohrievanie plynu pri jeho stláčaní alebo chladnutie kávy pri čakaní popisuje mechanika atómov. Albert Einstein v roku 1905 skombinoval Maxwellov elektromagnetizmus a Newtonovu mechaniku bez gravitácie do jednej teórie – špeciálnej teórie relativity. A keď sa mu v roku 1915 podarilo do Všeobecnej teórie relativity zakomponovať aj gravitáciu, uzavrela sa jedna fantastická kapitola zjednotení vo fyzike.

častice

Druhá kapitola sa v tom čase začínala písať. Ukázalo sa, že svet atómov newtonovská mechanika nepopisuje dobre. Na základnej úrovni je svet riadený inými zákonmi – kvantovou mechanikou. Avšak kvantová mechanika sa zdala v rozpore so špeciálnou teóriou relativity, ktorá je pre malé častice úplne kľúčová. Dlho sa nad tým lámalo veľmi veľa múdrych hláv a nakoniec v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia uzrela svetlo sveta teória s ohromne neoriginálnym názvom Štandardný model elementárnych častíc.