strunám nestačia tri priestorové rozmery a na to, aby bolo ich správanie konzistentné, si teória superstrún vyžaduje ďalších šesť rozmerov. Spolu s časom tak dostávame struny v desaťrozmernom časopriestore. Kľúčová sa v nej ukazuje supersymetria medzi fermiónmi a bozónmi – dvoma základnými druhmi častíc. V iných teóriách sa supersymetria objavuje ako zaujímavé rozšírenie, v strunách ide o úplne rozhodujúcu vlastnosť. A hlavne, teória superstrún sa ukázala teóriou kvantovej gravitácie so šancou pripojiť aj ostatné interakcie elementárnych častíc.

Chvíľu to dokonca vyzeralo tak, že by mohla byť svätým grálom teoretických fyzikov. V jednom-jedinom parametri teórie by mohli byť zakódované všetky ostatné fyzikálne veličiny tohto sveta. V desaťrozmernej teórii superstrún je úplne všetko dané napätím fundamentálnych strún. Je to jediný voľný parameter a každá iná vlastnosť strún a častíc, ktoré z nich vznikajú, by ním mohla byť daná. Z jedného čísla by sme dostali všetky fyzikálne konštanty, napríklad náboje a hmotnosti častíc Štandardného modelu. Teória strún by upratala neporiadok v neprehľadných parametroch dnešných fyzikálnych teórií.

multiverzum

Naša radosť by však bola príliš skorá. Háčik je v desiatich rozmeroch teórie. Struny ich vidia všetky, ale pre galaxie, ľudí a protóny je šesť z týchto rozmerov veľmi malých a neviditeľných. Dávajú o sebe vedieť iba skrz to, ako vlnenie strún určuje vlastnosti týchto väčších objektov v štyroch rozmeroch.