raketový výskum v Rusku, rovnako ako v Nemecku a v USA, dosiahol pred druhou svetovou vojnou len niekoľko dôležitých míľnikov, pričom najdôležitejším bolo zvládnutie konštrukcie rakety na kvapalné palivo. Až vývoj Wernhera von Brauna a jeho V2 posunuli americký, ale aj ruský program do fázy, keď sa kvapalinové rakety stali vážnymi kandidátmi na dopravu nákladov do vesmíru. Najprv ich však chcela armáda, a to najmä tá sovietska.

Keď sa Stalinovi aj za pomoci ukradnutých údajov z projektu Manhattan podarilo v roku 1949 získať jadrové zbrane, uvedomoval si, že má oproti svojmu protivníkovi, Američanom, dve nevýhody. Prvé sovietske jadrové zbrane boli väčšie a ťažšie ako tie americké, takže ich doprava na miesto určenia bola problematická. Druhý problém bol, že Sovietsky zväz nemal po svete letecké základne, z ktorých by nad územie USA dokázali jeho nukleárne bombardéry doletieť. Stalin preto pustil z gulagu niekoľkých raketových konštruktérov a poveril ich vývojom medzikontinentálnej balistickej rakety schopnej dopraviť na územie USA sovietske jadrové zbrane. Jedným z týchto konštruktérov bol aj Sergej Pavlovič Koroľov.

konštruktér

Koroľov bol nielen skvelý konštruktér. Bol rovnako skvelý manažér a politik. Po Stalinovej smrti a po úspešnom otestovaní prvej medzikontinentálnej balistickej rakety na svete, nazývanej R7, sa mu podarilo presvedčiť Nikitu Chruščova, že Sovietsky zväz by mal v rámci medzinárodného geologického roku vyslať prvú umelú družicu na obežnú dráhu Zeme. Dňa 4. októbra 1957 upravená R7 vyniesla na obežnú dráhu Sputnik 1 a Američania dostali studenú sprchu, z ktorej sa spamätávali ďalších osem rokov. Koroľov mal v tom čase všetky technické, finančné, priemyselné, ale aj politické možnosti dostať do vesmíru človeka. Chruščov, nadšený z propagandistických možností takéhoto kroku, dal celému plánu zelenú a Koroľov sa pustil do práce. Vostok bola plne automatická loď, ktorá mala len obmedzené možnosti manévrovania, podobne ako americká Mercury. V prípade núdze alebo poruchy mohol kozmonaut odblokovať ručné riadenie špeciálnym kódom, ktorý bol v zapečatenej obálke v kabíne. Koroľov riadil celý sovietsky vesmírny program až do svojej smrti v roku 1966. Práve jeho predčasná smrť zabrzdila, ak nie priam znemožnila možnosť Sovietom pristáť na Mesiaci.

Gagarin si svoj let vyslovene užíval. Opakovane hovoril, že sa cíti dobre, že je v poriadku. Splnil aj tých pár úloh, ktoré počas letu splniť mal, napríklad skúšal jesť a piť.

kozmonaut

Bol to ruský „otec kozmonautiky“ Konstantin Eduardovič Ciolkovskij, kto v roku 1935 napísal okrem iného aj toto: „Nemám problém predstaviť si prvého človeka, ktorý prekoná gravitáciu Zeme a poletí do vesmíru. Je to Rus, občan Sovietskeho zväzu; jeho remeslo, s najväčšou pravdepodobnosťou, je pilotovanie. Je odvážny, ale bez akejkoľvek stopy ľahkomyseľnosti. Vidím jeho úprimnú ruskú tvár.“