oxid uhličitý je jediným plynom v tejto sérii článkov, ktorý nie je prvkom, ale zlúčeninou. Ako už jeho názov napovedá, je to oxid uhlíka, teda atómu, ktorý je výnimočný nielen na Zemi, ale aj vo vesmíre. Keďže uhlík je schopný spájať sa medzi sebou, ale aj s inými prvkami, a to v rôznom počte až štyroch tzv. väzieb, dokáže vytvárať obrovské množstvo zlúčenín. Uhlík je schopný vytvoriť viac zlúčenín ako všetky ostatné známe prvky dohromady. A keďže je uhlík základným stavebným kameňom živých organizmov, nazývajú sa zlúčeniny uhlíka, ktoré sa v nich nachádzajú alebo sú im podobné, organickými zlúčeninami. Organická chémia je dokonca samostatným odborom odčleneným od ostatnej chémie, ktorá sa, logicky, nazýva anorganickou, a ktorá sa zaoberá všetkými ostatnými chemickými procesmi.

Paradoxne je však oxid uhličitý zaradený medzi anorganické látky. Je to aj preto, že je posledným stupňom v reakciách organických zlúčenín, akýmsi zvyškom po tom, čo boli úplne rozložené a zoxidované. 

prečo sa plyn volá plyn?

Oxid uhličitý je aj prvý plyn, ktorý bol objavený ako samostatná látka s konkrétnymi vlastnosťami. Flámsky chemik Jan Baptist van Helmont približne v roku 1640 pozoroval, že hmotnosť popola po spálení dreveného uhlia v uzavretej nádobe je podstatne menšia ako pôvodná hmotnosť uhlia a usúdil, že uhlie sa transformovalo na nejakú neviditeľnú látku, niečo, čo van Helmont nazval „gas“ – po slovensky plyn, alebo „divý duch“ (spiritus sylvestris). Van Helmont tak dal celej skupine látok, o ktorej tu píšeme, meno. 

Za normálnych atmosférických podmienok a pri nízkej koncentrácii je oxid uhličitý bezfarebný plyn bez zápachu, približne dvakrát ťažší ako vzduch. Len pri veľmi vysokej koncentrácii ho možno zacítiť ako kyslastý zápach. Ten zápach je, mimochodom, pravdivý, oxid uhličitý má po chemickej stránke kyslý charakter a v spojení s vodou tvorí slabú kyselinu.